Na Slovensku sa v každoročne vyrobí okolo 29 miliónov megawatthodín elektriny. Z toho takmer 80 percent v elektrárňach, ktoré produkujú nulové emisie oxidu uhličitého. Máme teda takmer bezuhlíkovú elektroenergetiku.
V praxi to znamená, že pri výrobe 80 percent slovenskej elektriny nie je potrebné nakupovať emisné povolenky, ktorých cena sa v decembri vyšplhala na takmer 100 eur za tonu, z menej ako 40 eur vo februári toho istého roka.
Elektrina z jadra, ktorá tvorí asi 53 percent slovenskej produkcie nepotrebuje na svoju výrobu zemný plyn ani uhlie, rovnako ako elektrina z vody, slnka a obnoviteľných zdrojov energie.
Cena zemného plynu pred Vianocami atakovala hranicu 61 eur za megawatthodinu, z februárových 16 eur. Uhlie rástlo podobne rýchlo, akurát vrchol nastal už v októbri.
Prevažná väčšina elektrární na Slovensku preto nemá také vysoké výrobné náklady ako napríklad elektrárne v Nemecku, kde sa vyrobí z fosílnych zdrojov až 44 percent elektriny. A tento podiel bude aj ďalej rásť najmä v prospech zemného plynu, ktorým Nemci hodlajú nahradiť energiu z jadra.
Odhliadnuc teraz od geopolitických súvislostí, ktoré iste hrajú významnú rolu v súčasnej energetickej kríze, je to hlavne apetít Nemcov po plyne, ktorý ženie ceny elektriny nahor v celej Únii (v polovici februára sa elektrina na slovenskom spote predávala za takmer 200 eur, budúcoročné forwardy za 140 eur). A keďže krutá logika cenotvorby založená na nákladoch najdrahšieho zdroja nepustí, elektrina sa aj na Slovensku kupuje a predáva za plus-mínus takúto cenu.
Ako by na túto situáciu mala reagovať zodpovedná vláda?
Vláda krajiny s čistou elektroenergetikou, ktorá sa však nezjavila z čista jasna, ani ju nefinancoval strýko z Ameriky, ale slovenskí spotrebitelia v cenách elektriny, tarifách na podporu obnoviteľných zdrojov, zrieknutých sa dividendách. Generácie Slovákov už raz zaplatili dekarbonizáciu vlastnej elektroenergetiky, nie je preto fér, aby za čistú elektrinu vyrobenú doma platili ceny tej „špinavej“ vyrobenej inde.
Na rozdiel od maďarskej alebo francúzskej vlády, tá naša nedrží v rukách rozhodujúce podiely v podnikoch, ktoré dokážu vyrobiť lacnú elektrinu v takom objeme, aby boli uspokojené potreby slovenských domácností (cca 5,8 TWh). Štát prostredníctvom ministerstva životného prostredia ovláda len Vodohospodársku výstavbu, tá by však najmä výrobou v Gabčíkove nepokryla ani polovicu spotreby slovenských domácností.
Vláda preto pri cenách elektriny konala správne. Poukázala na fakt, že sú to práve výrobcovia bezuhlíkovej elektriny, ktorí budú víťazmi nielen tejto cenovej krízy, ale aj celého dekarbonizačného úsilia. Rovnako legitímne tým apeluje na spoločenskú zodpovednosť veľkých hráčov v energetike, aby sa so svojim úspechom podelili so spotrebiteľmi. To je koniec koncov aj podstatou práva na ochranu spotrebiteľa. A v neposlednej miere treba uviesť, že na rozdiel od iných vlád, tá slovenská dohodou so Slovenskými elektrárňami nevytvára predpoklady pre ich bankrot. Pointou je predaj elektriny s menším ziskom. Alebo inak, za cenu 61 eur za megawatthodinu, ktorá pokrýva oprávnené náklady a primeraný zisk výrobcu.
Možno to nie je úplatok voličovi tu a teraz, lebo asi len ten sa u niektorých politikov počíta. Vďaka tejto dohode slovenské domácnosti už budúci rok pocítia výhody toho, že Slovensko si dokáže vyrobiť čistú a najmä lacnejšiu elektrinu. A čo je toto, ak nie príspevok k boju s infláciou.
Autor je štátny tajomník na ministerstve hospodárstva.