Pre normálneho človeka je táto otázka nezmyselná a odpoveď znie – samozrejme, že áno. Pre nás, ktorí pôsobíme v slovenskom poľnohospodárstve a potravinárstve, bohužiaľ už nie.
V posledných mesiacoch totiž počúvame z najvyšších miest spravidla len to, že sme poberači dotácií, ktorí navyše ešte aj ničia krajinu. A poslednou fackou je Plán obnovy. O poľnohospodárstve a potravinárstve v ňom nie je ani zmienky. Tento sektor akoby neexistoval. Takže otázka z úvodu je legitímna.
Už pred niekoľkými dňami sme verejne dali najavo, že si s ministrom pôdohospodárstva Jánom Mičovským nerozumieme v základných veciach. Požiadali sme premiéra, aby sa začal agrosektoru venovať.
Problémom je, že názory a zjavne aj presvedčenie pána ministra pôdohospodárstva sú v príkrom rozpore s trendmi, ktoré dnes hýbu celým agrosektorom minimálne v európskom priestore. Alebo lepšie povedané – nepretínajú sa takmer v ničom.
Výsledkom je, že medzi nami a ministerstvom napríklad absolútne absentuje dialóg o princípoch budúcej Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. A to je oblasť, kde sa musíme na nášho ministra a vedenie agrorezortu spoliehať. Pretože na ňom je to, aké podmienky a aké pravidlá v našom mene bude presadzovať, hájiť, alebo naopak odmietať. Druhým výsledkom je, že minister vytvoril úplne umelú, falošnú a vecne nepravdivú deliacu čiaru medzi akože veľkých a akože malých farmárov. Je to falošné delenie a absolútna väčšina ľudí z agrosektoru ho zásadne odmieta. Ďalším sporným bodom bolo drakonické a nátlakom presadené zvýšenie nájmov za pôdu v správe Slovenského pozemkového fondu, návrh zákona o nadobúdaní poľnohospodárskej pôdy a nakoniec aj ten spomínaný Plán obnovy, ktorí na nás – poľnohospodárov a potravinárov úplne zabudol.
Otázka, či nás tento štát, respektíve jeho politické vedenie vôbec vníma ako potrebnú a povšimnutia hodnú súčasť spoločnosti, je teda legitímna. Rozhodli sme sa ju nastoliť aj tým, že náš sektor vstupuje do štrajkovej pohotovosti.
Štrajk a akékoľvek iné nátlakové akcie sú pritom to posledné, čo nás zaujíma a to posledné na čo máme chuť. Mnohí naši kolegovia zo západnej Európy pritom svojím vládam pravidelne dávajú najavo svoje požiadavky aj veľmi tvrdými formami. My sme to nikdy neurobili a mnohí z nás sa dnes pýtajú, či to náhodou nebola chyba.
Ja stále verím a dúfam, že nie. Verím a dúfam, že otázka, či táto krajina potrebuje svoje poľnohospodárstvo a potravinárstvo bude zodpovedaná jasne a zreteľne slovíčkom „áno“.
Lenže ak áno, tak potom musíme podľa toho začať aj konať. Všetci. Poľnohospodári, potravinári aj politici. My, ktorí pracujeme v agrosektore sme pripravení.
Autor je predsedom Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.