Nie som veľkým fanúšikom sociálneho štátu. Dôvodom nie sú primárne finančné náklady, ako si mnohí myslia. Kupujem si pocit bezpečia domovou či havarijnou poistkou, nemám problém si tento pocit kúpiť aj v iných oblastiach života. Dôvodom je to, že sociálny štát vytvára celé siete zle nastavených motivácií.
Napríklad tým, že ľudí presvedčí, že sa postará o ich budúcnosť. Vzdelanie, dôchodky či zamestnanie vychádzajú z individuálnych vlastností, potrieb a preferencií každého jednotlivca a pre centralizovanú byrokratickú moc je nemožné robiť rozhodnutia tak, aby „sadli“ na každého. Takýto plošný záväzok štátu však demotivuje jednotlivcov od vlastného úsilia v naplnení potrieb alebo mu ho priam znemožňuje. Ak musíte posielať štvrtinu z odmeny za prácu do Sociálnej poisťovne, ostane vám menej na vlastné sporenie na dôchodok. Ak sa musíte nabifľovať štátne učebné osnovy, ostane vám menej priestoru na ďalšie individuálne vzdelávanie.
Mladí ľudia neveria na štátny dôchodok a kritika neefektívneho štátneho vzdelávania je nová móda. No v zdravotníctve je individuálna zodpovednosť ešte stále tabu. Začnime pandémiou ako príkladom. Jej (ne)dobrý priebeh sa pripisuje politikom. Pritom individuálnych nástrojov na prevenciu je v tomto prípade pomerne dosť a nie sú zložité ani drahé. Netreba čakať na politikov.
No osobná zodpovednosť za zdravie bude mať rastúci význam aj po odznení pandémie, či už to bude v lete, alebo o päť rokov. Budeme v priemere starší, a preto o niečo chorľavejší. Liečebné postupy sa budú ďalej zlepšovať, no tie najlepšie budú vždy veľmi drahé. Na trh zároveň prichádza čoraz väčšie množstvo nástrojov pre laikov, ktoré môžu využiť na aktívny prístup k plánovaniu svojho zdravia. Od fitnáramkov či prsteňov spojených s rôznymi aplikáciami cez služby dátovej analýzy a profesionálneho medicínskeho poradenstva. Koncepcia, že štát sa o všetko ďalšie postará, bude pre budúceho pacienta znamenať čoraz horší štandard.
Tak ako si dnes už väčšina mladých ľudí plánuje kariéru alebo hypotéku, ak bude chcieť nadštandard, bude si musieť „plánovať“ aj zdravie. Sledovať svoj zdravotný stav od mladosti, konzultovať s odborníkmi, nielen zdravotníckymi, ale aj manažérskymi, odhadovať budúce riziká, snažiť sa im predísť alebo ich oddialiť. A keď nakoniec predsa len prídu, mať pripravené finančné rezervy. Dôležité však bude, či štát umožní vznik takéhoto prostredia alebo bude naďalej zúrivo brániť svoj model drobiaceho sa masovo poskytovaného prídelového zdravotníctva.