Nepríjemných dvanásť mesiacov. Naše životy sú prevrátené naruby. Veci, ktoré sme považovali za samozrejmé, sú zrazu luxusom. Vakcinácia dáva nádej, že sa situácia výrazne zlepší už v druhej polovici tohto roka. Ak sa však pozrieme do spätného zrkadla, uplynulý rok skrýva v sebe mnohé ponaučenia. Rád by som spomenul päť z nich.
Po prvé, svet nebol na vírus vôbec pripravený. Aj keď pandémia nie je úplne bleskom z jasného neba, ťažko sa na ňu perfektne pripraviť, ak prichádza raz za sto rokov. Preto by som to nebral ako totálne zlyhanie. Dokonca som bol pozitívne prekvapený, ako rýchlo boli jednotlivé vlády a centrálne banky schopné otvoriť kohútiky, aby hospodárstvo podporili. Ekonomickú reakciu na koronavírus preto hodnotím celkom pozitívne.
Druhé ponaučenie je pre mňa v oblasti riadenia krízy. Lepšie obstáli krajiny, ktoré už mali so šírením vírusov bohaté skúsenosti (najmä v Ázii). Medzi úspešnejšími sú aj tie, ktoré majú lepšie organizované zdravotníctvo. Dokážu efektívnejšie zbierať dáta, trasovať a izolovať nakazených. Inak povedané, funkčný štát s kvalitným aparátom má v takýchto krízach obrovskú výhodu. Takisto je dôležité veľmi citlivo pracovať s očakávaniami obyvateľov a firiem. Prekvapenia sú dôležité pre deti pod stromčekom, ale nie pri delikátnom balansovaní medzi ekonomickými a zdravotnými rizikami.
A tu sa dostávame k tretiemu ponaučeniu. Na začiatku sme si mysleli, že nekompromisnú teoretickú dilemu medzi ekonomickými a zdravotnými následkami pri voľbe opatrení uvidíme aj v praxi. Čím striktnejšie opatrenia, tým väčšie ekonomické škody. Realita však ani zďaleka nepripomínala život medzi dvomi mlynskými kameňmi. Krajiny, ktoré riešili epidémiu razantne a efektívne, mali často nakoniec aj menšie ekonomické škody.
Po štvrté, oceňujem, ako rýchlo sa podarilo presunúť prácu do virtuálneho priestoru. Zmena bola taká úspešná, že mnohé firmy plánujú osekať svoje priestorové nároky a dlhodobo žiť s väčším podielom práce na diaľku. Vo vzdelávaní však tento model nefunguje dobre. Online prednášky ako doplnok sú fajn, ale nie ako plnohodnotná náhrada za učenie v škole. Deti potrebujú okamžitú spätnú väzbu od učiteľa, ako aj svoj kolektív, aby mohli spoločne vystrájať.
Piaty záver je pre mňa je trochu smutný. Dávno zabudnuté deliace čiary sa znova vynorili. Nacionalizmus pri očkovaní alebo pri protipandemických opatreniach vnútri jednotného trhu ukazuje, že reči o spoločnej budúcnosti Európy sú často len na papieri.
Na záver už len želanie, aby sme si zlyhania jasne pomenovali a poučili z nich, inak sa bude história opakovať aj v iných kontextoch.