Na pozadí šialenej vojny, ktorá dnes drví Ukrajinu a nepriamo aj Rusko, sa zase vynára mýtická otázka, ako to vlastne vtedy (1990) na Malte medzi Georgeom Bushom starším a Michailom Gorbačovom bolo? Na čom sa to tam vlastne dohodli a čo si skutočne navzájom v mene svojich krajín sľúbili?
Vieme len jedno – bolo to o zjednotení Nemecka a Rusi (vtedy ešte Sovietsky zväz) mu dali zelenú. Zjednotením Nemecka sa komunistická Nemecká demokratická republika (NDR), ako dovtedajší člen Varšavskej zmluvy, de facto stala členom NATO. Dovtedajšia Nemecká spolková republika (NSR) totiž členom NATO bola. A zjednotenie Nemecka nebolo o pričlenení NSR do NDR, ale naopak. Toto sa stalo a niet o tom sporu. Dnes by to podpísal aj sám Putin.
Lenže ďalej sa už nezhodneme. Rusi dlhodobo tvrdia, že na tomto a mnohých iných summitoch Západ Rusku sľuboval, že NATO sa ďalej rozširovať nebude. Nie je o tom síce žiadny oficiálny dokument, ani deklarácia, ale Rusi si to proste takto pamätajú. A v podstate tým ospravedlňujú celú svoju geopolitickú urazenosť, ktorá sa tiahne 30 rokov. Vyvrcholila svojho času pamätným Putinovým výrokom o najväčšej geopolitickej katastrofe – rozpade Sovietskeho zväzu. A dnes už aj doslova vybuchla – útokom na Ukrajinu.
Tak si to teda poriadne zrekapitulujme. Po páde komunizmu sa okamžite rozpadli jeho dve kľúčové inštitúcie. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) a Varšavská zmluva. Ich rozpady nespôsobil ruský súhlas, ale fakt, že komunistický svet prehral studenú vojnu. Spoločenstvo európskych komunistických krajín, ktorým dovtedy vládli totalitné komunistické klany, skrátka zmizlo. Nebol dôvod, zmysel ani sila, ktorá by udržala RVHP a Varšavskú zmluvu pokope. V strednej a východnej Európe určite nie.
Na Západe to bolo inak. Síce sa kde tu objavili filozofické názory, že NATO stráca zmysel, ale rozpadom aliancie, ktorá má zásadne obranný charakter sa nikto vážne nezaoberal. Ani zastavením rozbiehajúceho sa projektu Európskej únie.
Čo nám to teda vlastne Rusi donekonečna vyčítajú? Starému Západu vyčítajú to, že sa nerozpadol tak ako RVHP a Varšavská zmluva a novému Západu (čiže novým členom EÚ a NATO) zase to, že sme sa im otočili chrbtom a vliezli do západných štruktúr. V tejto jedinej – síce trochu kostrbatej – vete je skrytá celá ruská geopolitická urazenosť posledných desaťročí.
A sú v nej zakomponované minimálne dva pomýlené a cynické ruské princípy. Ten prvý si Rusi nikdy nepriznajú a ten druhý je zase pre nás neprijateľný.
Prvý princíp. Rusi sa v skutočnosti tiež chceli pripojiť k Západu, ale nepodarilo sa im to. Keď sa za Jeľcina pustili do budovania kapitalizmu, zmenilo sa to na najväčšiu rabovačku v dejinách sveta. Doslova pár desiatok, možno stoviek Rusov si rozdelilo bohatstvo celej tejto obrovskej krajiny a absolútna väčšina normálnych Rusov bola uvrhnutá do biedy, chudoby a beznádeje. Keď sa to neskôr (spočiatku možno aj úprimne) pokúsil Putin nejako poupratovať, dopadlo to ešte horšie. A na obe éry ruských postkomunistických lídrov platí históriou preverený výrok zakladateľa Gazpromu Rema Viachireva: „Chceli sme to urobiť najlepšie, ako sa dá, ale dopadlo to ako vždy“. Len samotní Rusi najlepšie vedia, koľko stáročí už tento výrok charakterizuje Rusko.
Druhý princíp: Ten stojí na kritike, že sme sa od nich odvrátili. V skutočnosti je to ale iba podvedomé vyjadrenie ruského vnímania faktu, že bývalí spojenci z RVHP a Varšavskej zmluvy boli v integrácii na Západ úspešnejší. Niektorí viac, iní menej, ale aj ten najmenej úspešný bol a je úspešnejší ako Rusko samotné. Podstata tohto princípu spočíva v ruskom cynizme, ktorý ani len nepripúšťa otázku, že prečo? Celý tento urazenecký myšlienkový konštrukt stojí na ich absurdnej predstave, že národy strednej a východnej Európy boli a sú povinné zdieľať s nimi osud. V dobrom aj v zlom. Rusi si nikdy nekládli ani len otázku, že prečo by to mala byť naša povinnosť? Ich hlavná argumentácia, že kvôli obetiam Červenej armády je kompletne pomýlená. Pretože Červená armáda nás skutočne od nacistov oslobodila, ale vzápätí aj uvrhla do komunistického žalára.
Zhrnuté. Rusom v zásade prekáža to, že sa im ako štátu nedarí. A zo svojich zlyhaní v oblasti ekonomiky, hospodárstva, sociálnych vecí, vzdelávania, inovácií a reforiem ako takých, nevinia samých seba, ale Západ. Starý aj nový.
Otázkou zostáva, či je táto chronická neschopnosť sebareflexie Ruska vôbec riešiteľná. Pohľad do ruských aj sovietskych dejín, spojený so súčasnou katastrofou, ktorú spískali na Ukrajine, nám pre to bohužiaľ veľa optimizmu nedáva.
Ale zase odtiaľ potiaľ. Svet nie je povinný neustále riešiť problémy krajiny, ktorá nedokáže pochopiť vlastné dejiny a nájsť si konečne dôstojnú, efektívnu a najmä zmysluplnú pozíciu vo svete. Krajiny, ktorej elity možno ani nie sú schopné uveriť, že veľká väčšina zvyšku sveta im to aj úprimne želá a teší sa na chvíľu, kedy už konečne Rusko bude spokojné. A prestane všetkým navôkol vyčítať, že ho nechápu (v lepšom prípade), alebo ho rovno chcú zničiť (v horšom prípade).
Apropo – ten horší prípad práve zažívame. A asi sa zhodneme, že to nie je vôbec príjemný pocit. A sotva si ho niekto z nás želal, želá, alebo niekedy v budúcnosti želať bude.