Slovenskí poľnohospodári a potravinári po posledných voľbách krátko verili, že dlhodobo nahromadené problémy v agrosektore sa konečne začnú systémovo riešiť.
Minister Ján Mičovský, ktorý dnes ohlásil rezignáciu kvôli kauze riaditeľky Slovenského pozemkového fondu (SPF) Gabriely Bartošovej, ale tieto nádeje veľmi rýchlo zmaril. A odstúpiť mal už dávno, hoci jeho aktuálne rozhodnutie kvôli kauze Bartošová je samozrejme správne.
Rezignovať ale mal a mohol už niekoľkokrát. Napríklad v súvislosti s dianím v Poľnohospodárskej platobnej agentúre (PPA), kde sa ním režírovaný kvázi verejný výber generálneho riaditeľa zmenil na frašku.
Alebo keď jeho najbližšie a ním vybrané okolie poradcov hromadne opustilo ministerstvo. A definitívne vtedy, keď nedávno „vybojoval“ pre poľnohospodárov a potravinárov v Pláne obnovy jednu veľkú nulu. Tým ponížil nielen seba, ale celý agrosektor.
Minister Ján Mičovský je skvelý rétor a diskutér. Fakt, že rezortu, ktorý mu bol zverený od začiatku nerozumel a o jeho fungovaní mal – mierne povedané – romantické predstavy, sa ale nedal donekonečna odbíjať plamennými rečami a sľubmi. Navyše, Ján Mičovský sa pri riadení ministerstva obklopil (dobrovoľne) ľuďmi, ktorí mu nevedeli a možno ani nechceli dobre radiť a poradiť.
Podanú odbornú ruku Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK) odmietol s falošným argumentom, že zastupuje záujmy veľkých proti malým. Spôsobil tým dve veci.
Po prvé. Nahneval a urazil skutočných slovenských poľnohospodárov a potravinárov, ktorí produkujú (a často vo veľmi ťažkých podmienkach) absolútnu väčšinu všetkého, čo sa u nás doma pestuje a chová. Malých, stredných aj veľkých, pretože SPPK zastupuje všetkých.
Po druhé. Legitimizoval a podporil skupinku, ktorá sa nikdy netajila politickými ambíciami a ktorej hlavným pracovným nástrojom bol vždy len krik, urážky a dobre znejúce heslá.
Odmietnutím odbornej podpory zo strany SPPK v konečnom dôsledku len zdôraznil nemohúcnosť a odbornú nespôsobilosť riadiť tento zložitý rezort, ktorý sa navyše musí každodenne biť za domácu produkciu nielen na slovenskej, ale najmä európskej úrovni.
Následkom toho rezort pod jeho vedením produkoval jeden škodlivý návrh za druhým (našťastie väčšinou neúspešne) a neustále tak zvyšoval napätie medzi poľnohospodármi a potravinármi na jednej strane, a ministerstvom na strane druhej.
Príbeh Jána Mičovského ako ministra pôdohospodárstva je teda smutným príbehom, ktorý sa má v pondelok skončiť jeho rezignáciou.
Nám v SPPK zostáva len dúfať, že politické elity nájdu nového ministra, ktorému nebude tento zložitý rezort cudzí a ktorí pochopí, že každý minister pôdohospodárstva musí mať aspoň elementárnu dôveru poľnohospodárov a potravinárov, ktorých zastupuje.
Minister Ján Mičovský ju už dávno bohužiaľ nemal.
Autorom komentáru je predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emil Macho.