Na tlačový zákon sa valí pokrytecká kritika. Opozícia i vydavatelia sú znepokojení, že sankcie v zákone môžu byť pre médiá likvidačné. Ide o paragraf obmedzujúci šírenie informácií, ktorými sa propaguje vojna, užívanie omamných látok, podnecuje sa rasová, etnická, náboženská nenávisť, a to pod sankciou do 200-tisíc korún. Opozícia sa tvári, akoby sa paragraf takmer toho istého znenia nenachádzal v súčasnom zákone. Pripomínam, bol tam daný novelizáciou v roku 2000 za vlády M. Dzurindu aj hlasmi mnohých súčasných opozičných poslancov. Jeho platné ustanovenia dnes umožňujú ministerstvu kultúry udeliť novinám sankciu až do 2 miliónov korún. No nepočul som od roku 2000 proti tomuto jediný protest ani doma, ani zo zahraničia. Ďalšie pokrytectvo: tá istá bývalá koalícia pripravila v roku 2006 svoj návrh tlačového zákona, v ktorom zmienený paragraf doplnila o ustanovenie, že periodickou tlačou sa nesmú šíriť informácie, ktoré podnecujú nenávisť na základe politického alebo iného zmýšľania. V súčasnom návrhu zákona je tá istá formulácia. Vtedy bola zrejme v poriadku, a dnes ide údajne o nepriamu cenzúru. Pokrytectvom tu zaváňa aj kritika vydavateľov, ktorí cudne zamlčujú, že do štatútu tlačovej rady, nimi založeného samoregulačného orgánu, si vložili ustanovenie o tom, že: "Novinár nesmie propagovať útočné vojny, násilie a agresivitu, politickú, občiansku, rasovú, nacionálnu, náboženskú a inú neznášanlivosť." V štatúte sa to pekne číta, no v zákone im to prekáža.
Za vrchol pokrytectva a falošnej kritiky som donedávna považoval zavádzajúce tvrdenie, že tlačový zákon je pre politikov. Avšak po tom, čo opozícia spojila túto vnútroštátnu normu s Lisabonskou zmluvou, musím pripustiť, že tlačový zákon je pre politikov. Pre politikov z opozície, ktorí si z neho urobili nástroj politického vydierania občanov nielen Slovenska, ale aj celej EÚ.
Autor je minister kultúry