Prečo naše zdravotníctvo vyzerá tak, ako vyzerá? Najobľúbenejším politickým argumentom je, že za všetkým treba hľadať zisk zdravotných poisťovní. Je to dlhodobý a úspešný rečnícky marketing, ktorému rozumie široká voličská základňa.
Tá „nepotrebuje“ poznať detaily, tie sú príliš komplexné a náročné na pochopenie. Keď sa však pozrieme na celú históriu zdravotných poisťovní, predstavuje ich zisk len 0,9 percenta z vybraného poistného. Problém je preto niekde inde.
Koncom marca vláda schválila zvýšenie základného imania štátnej poisťovne o 120 až 160 miliónov eur. Za rok a pol je to už druhá finančná injekcia len do štátnej časti zdravotného poistenia. Tá prvá prišla na jeseň roku 2020 vo výške 198 miliónov eur. Ďalšiu stovku by sme narátali v predchádzajúcich volebných obdobiach. Lenže zdravotníctvo je nedofinancované ako celok, nielen jedna štátna entita.
Ústavou a zákonmi je systém zdravotného poistenia nastavený solidárne. Toto je zároveň jeden z argumentov, ktorý sa účelovo raz vytiahne, inokedy udupe do zeme. Ak je potrebné priznať, že poisťovne majú medzi sebou súťažiť kvalitou služieb, prstom sa ukazuje na solidárnosť a dupe sa po súťaži. Keď je témou krytie neefektívneho hospodárenia štátnej firmy, solidárnosť ide bokom.
Pritom tá už je zaručená cez prerozdeľovací mechanizmus. Podľa aktuálneho nastavenia a chorobnosti kmeňa, súkromné zdravotné poisťovne na jeho základe posielajú peniaze tej štátnej, čím sa prerozdeľuje riziko aj podľa parametrov chorobnosti. Každý rok jej uhradia z poistného, ktoré vybrali od svojich poistencov, zhruba 300 miliónov eur. Toto je reálna solidarita s chorobnejším kmeňom.
Mimochodom, nikdy sa prerozdeľovanie neupravovalo v prospech súkromných poisťovní, práve naopak. A kým doň niekto nezasiahne hrubo neodborne (teda čisto politicky), stále bude najvhodnejším prostriedkom spravodlivosti a solidárnosti zdravých s chorými. Navyše, podľa vzoru významne kvalitnejších zdravotných systémov v Európe.
Štát správne vidí, že sektor je nedofinancovaný. Ale napraviť to má len cez platbu za poistencov štátu, ktorá sa ďalej solidárne prerozdelí. Medzi Slovenskom a Českom predstavuje ten rozdiel v platbe až miliardu eur ročne. Napriek tomu štát tvrdohlavo, možno až zaslepene, nalieva peniaze do svojej deravej nádoby.
Aj preto naše zdravotníctvo vyzerá tak, ako vyzerá. Pre neschopnosť štátu postaviť nové a efektívne nemocnice. Pre nedostatok lekárov a sestier. Pre neustále porušovanie bazálnych princípov zo strany štátu – jedným z nich je práve solidarita. Posledné zvyšovanie základného imania VšZP je krásny príklad, ako sa tej solidarite opäť raz vysmiať do tváre...