Obete parížskych teroristických útokov ešte nestihli pochovať, keď sa objavili úvahy o miere ich spoluzodpovednosti. Odvážni komentátori v snahe odlíšiť sa potlačili empatiu a odmietli solidaritu, vyhlasujúc, že oni nie sú Charlie Hebdo. Ich myšlienkové pochody sledovali povedomý refrén:„Nič neospravedlňuje tieto ohavné teroristické činy, ale...“. Je to v podstate len nová verzia starého známeho:„Nie som rasista, ale...“,„Nie som homofób, ale...“. Po ale totiž vždy nasleduje nejaký nemiestny výrok popierajúci prvú časť vety.
Dobrým príkladom je český teológ Tomáš Halík, ktorý karikatúry označil za „vulgárne prejavenie neúcty, zásadné porušenie hodnôt našej kultúry a nezodpovedné prilievanie oleja do ohňa nenávisti“.
Chrániť treba slabých
Isteže, niektoré formy slobody prejavu môžu byť spoločensky nebezpečné či nezodpovedné. Prejavy znevažujúce slabých, ohrozených a znevýhodnených potom právom vysúvame na okraj slušného správania – ak aj nie priamo zákazom, tak ostrakizáciou zodpovedných. Lenže zosmiešňovanie ideológií a náboženstiev, myšlienkových systémov a ich mocenských predstaviteľov nárokujúcich si určovanie usporiadania nášho sveta medzi takéto nevhodné prejavy určite nepatrí.
Čokoľvek vyslovené alebo napísané môže niekoho uraziť. Hľadať hranice jemnocitu na náboženskom alebo ideologickom základe predpokladá jednak neuskutočniteľný plošný súhlas o povahe týchto myšlienok a tiež ich nemennosť v čase. Hľadanie takýchto hraníc predpokladá svet myšlienok naložených vo formaldehyde. To však nie je svet uspôsobený na diskusiu. Obhajoba slobody slova – a teda aj slobody znevažovať a urážať modly – nie je cynizmom, je podstatou našej kultúry.
Útočenie na obeť
Navyše tvrdiť po útokoch, že satira bola neúctivá, je samo morálne pochybné. Je to rovnaké ako poukazovať na údajne vyzývavé šaty obete znásilnenia. Akokoľvek sa nám môže šatník obete nepáčiť – akokoľvek krátke a krikľavé tie sukne mohli byť – je vrcholne nepatričné po útoku viesť dumky o tom, že sukne majú byť dlhšie a menej farebné. V tomto kontexte je snaha o hlboké zamyslenia nad hranicami vkusu viac než len nemiestna, je obludná, lebo útočí na obete.
Darmo tieto úvahy obsahujú povinnú jazdu rozhorčenia nad skutkom a odsúdenia násilia, sú nepatričné, lebo zľahčujú čin páchateľov. Prijímajú logiku útočníka a pomáhajú preniesť vinu na obeť. Nie, útočník už nie je tak celkom vinný, veď on len reagoval, to obeť je zodpovedná, lebo provokovala. Takéto úvahy pomáhajú z útočníkov robiť nesvojprávne osoby, ktoré nekonajú v pravom zmysle slova ako autonómne bytosti so zodpovednosťou za vlastné činy, ale len nástroje pudov – či už vlastnej odbrzdenej sexuality, alebo nenávistnej ideológie islamizmu.
Novodobí križiaci
Náš mysliteľ deklaruje rešpekt k vierovyznaniam. Chce zjemniť kultúru vyjadrovania na adresu náboženského presvedčenia, chce zodpovednú kritiku. Paradoxne však týmto prístupom len prispieva k predstavám našich naivných huntingtonov a novodobých križiakov o povahe islamu. Pripisuje totiž všetkým moslimom defaultnú identitu útlocitných a prchkých maniakov, ktorí v momente rúhačského podnetu odhodia zábrany empatie a racionality a vydajú sa kynožiť. Každý moslim je tu zbavený svojej jedinečnosti a predkladá sa nám ako naozaj vrcholne neúctivá karikatúra driemajúceho teroristu.
Je, samozrejme, dobré chápať, čo týchto hérostratovských páchateľov k svojim činom viedlo. Treba rozpoznať metódu v ich šialenstve. Lenže naša snaha pochopiť nikdy nesmie skĺznuť k ospravedlňovaniu či vyvineniu. Tieto teroristické skutky sa nedajú ospravedlniť. Na kultúrno-estetické dišputy o karikatúrach existuje čas a miesto, lenže určite nenasleduje po predchádzajúcej vete. Žiadne ale.