Politici sa radi predbiehajú. Niekedy sú to predvolebné sľuby. Po voľbách sa zasa predbieha opozícia s koalíciou v tom, kto vie lepšie viesť krajinu. Od prepuknutia hospodárskej krízy však toto predbiehanie nabralo zaujímavý rozmer v tom, čo má veľa týchto plánov spoločných – v snahe stimulovať ekonomický rast zo strany vlády, respektíve po novom už aj zo strany Európskej komisie.
Zbožné priania
Do zoznamu ľudí, ktorí majú plán stimulovať ekonomiku, sa totiž minulý týždeň pridal Jean-Claude Juncker, novozvolený predseda Európskej komisie, ktorý predstavil svoj investičný plán. Ten by mal pomôcť naštartovať ekonomiku prostredníctvom prilákania súkromných investícií. Samotný investičný plán, aspoň podľa toho, ako bol prezentovaný verejnosti, má priniesť 315 miliárd eur do ekonomiky. To by malo prispieť k jej výraznému oživeniu, ktoré sa zatiaľ Európskej únii vyhýba.
S týmto stimulom je však hneď niekoľko problémov. V prvom rade pri podrobnom pohľade zistíme, že tento investičný plán je založený na kombinácii verejných a súkromných zdrojov, z ktorých nové peniaze z verejných zdrojov budú vo výške iba 21 miliárd, aj to vo veľkej miere iba v podobe investičných záruk. Z toho vyplýva, že plán nového predsedu Európskej komisie počíta s príspevkom súkromných investorov v pomere 15:1, čo predstavuje z akýchkoľvek cieľov iba zbožné prianie, ktoré nemá šancu na úspech. To sme ešte nespomenuli, že ďalším z hlavných pilierov plánu má byť smerovanie investícií do krízou postihnutých oblastí na juhu Európy. Týmto sa má preukázať aspekt solidárnosti medzi krajinami EÚ a snaha o naštartovanie jej najslabších článkov. V kombinácii so spoliehaním sa na súkromný kapitál je toto len ďalším zo znakov, že plán sa s najväčšou pravdepodobnosťou skončí fiaskom.
Zbytočný plán
Ekonómovia a politici sa predháňali vo vyhodnocovaní toho, či môže, alebo nemôže byť tento plán úspešný a čo by mala Komisia spraviť inak. Tieto diskusie sú však, podobne ako samotný Junckerov plán, úplne zbytočné. Sú totiž založené na absolútnom nepochopení toho, kde sa v súčasnosti Európska únia a celkovo svetová ekonomika nachádzajú. Tento plán podobne ako ďalšie iné sa snaží priniesť tú iskru, čo by naštartovala motor. Problémom európskeho motora však nie je to, že potrebuje vymeniť sviečky, ale potrebuje benzín, ktorý ho bude poháňať dlhodobejšie. A tým benzínom je práve ekonomická sloboda, ktorú krajiny EÚ z tohto motora dlhodobo odčerpávali, až došlo k stavu, že je jej nedostatok. Avšak namiesto riešenia tohto problému sa samozvaní mechanici zameriavajú na opravu tých častí motora, ktoré rozbehnutiu tohto metaforického auta vôbec nepomôžu.
Zdanie aktivity
Prenesené do súčasného problému, plán Jeana-Clauda Junckera je snahou o stimuláciu ekonomík, ktorým chýba to základné palivo, ktoré by mohlo tento rast poháňať. Počíta s tým, že sa mu podarí naštartovať investície súkromného sektora. Problémom však nie je to, že ich treba naštartovať, ale to, že nie je čo naštartovať, pretože veľká časť európskych firiem je v kríze a nemá zdroje na takéto investície. Dlhodobý trend zadlžovania krajín sa prejavil aj v súkromnom sektore, ktorý navyše viaceré vlády vrátane tej našej zavaľujú daňami a odvodmi na pokrytie deficitov, ktoré nevedia znižovať. Snaha o reálnu reformu si vyžaduje bolestivé opatrenia, ktoré si žiadny politik na svoje tričko vziať nechce. Politici sa totiž musia tváriť, že niečo robia a nové vedenie EÚ nechce byť výnimkou. Problém je, že ich súčasná snaha ide smerom, ktorý je definovaný byrokraciou a potrebou robiť centrálne rozhodnutia. Potreby ekonomiky Európskej únie sa však týmto nenaplnia.