Grécka kríza spôsobila (alebo urýchlila) v Európskej únii jednu vážnu vec. Rozdelila ju. Dnes je už takmer isté, že EÚ postáva na križovatke. A bude sa musieť rozhýbať. Doprava alebo doľava. Alebo presnejšie: či sa zreformuje tak, aby prehĺbila integráciu. Alebo naopak, pribrzdí – aby sa posilnili pozície národných štátov.
Briti verzus Nemci
Druhý blok krajín vedie Veľká Británia, ktorá položila na stôl Camoronove podmienky: menej Európy, viac nezávislosti pre národné vlády a voľné ruky v citlivých otázkach (imigrácia, sociálne dávky). A k podmienkam pribalila výstrahu referenda o zotrvaní Británie v únii. Británia má čiastočnú podporu Poliakov, Čechov a Maďarov... No a potom tu máme prvý blok, unionistov, ktorých vedú Nemci s Francúzmi. Presadzujú pravý opak toho, čo žiada Cameron – veľké preklopenie integrácie do centrálne riadenej federácie.
Čarovná križovatka
Na týchto dvoch cestách je zvláštne, že sú celkom opačné, ale v EÚ budú „pracovať“ obe. Nie, nie je to logicky nezmyselné ani nemožné. Už sa to deje. EÚ sa na križovatke rozkročila. Rastie nám tu trojposchodová únia. Prvé poschodie je EÚ ako obchodný blok národných štátov (mnohých stále s národnou menou). Druhé poschodie je eurozóna – s najvyspelejšími ekonomikami, ale aj so skrachovancami ako Grécko a Cyprus. Tretie poschodie je vo výstavbe. Francúzi a Nemci na ňom zariaďujú niečo ako „zjednotené jadro“ elitných krajín eurozóny.
Nemecká kancelárka Merkelová už pred troma rokmi naznačila, že budeme potrebovať „dvojrýchlostnú Európu“. Aby sa integrácia do politickej únie nebrzdila len preto, že Briti a Dáni sú proti... Francúzsky prezident Hollande si architektúru tretieho poschodia predstavuje trochu inak. Ako klub starých vyspelých členských štátov, ktoré si vytvoria „ekonomickú vládu“. Vstupenky majú dostať Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Luxembursko a Holandsko.
Slovák a zlatá klietka
Keď sa budeme na Slovensku hádať sa, či patríme k elite, mali by sme sa upokojiť a vydýchať. A zrátať si, na čo máme a na čo nemáme. Po prvé preto, že ako malá a ekonomicky slabá krajina by sme boli s našimi záujmami v „eurovláde“ opustení (naši blízki spojenci, Poliaci a Česi, sú na prvom poschodí a nikam sa neponáhľajú). Mali by sme menej práv a priestoru na rozhodovanie – a viac povinností.
Po druhé preto, že naše náklady na „eurovládu“ by boli určite vyššie ako zisky. Obchodné a civilné výhody nám dáva EÚ, menové výhody (aj nevýhody) nám dáva eurozóna. A politické výhody v politickej únii sa nás veľmi týkať nebudú. Podelia si ich najsilnejší hráči za stolom, nie najslabší. Benefity by boli len pocitové. V štýle iracionálnych a bezobsažných Ficových zvolaní „chceme patriť k pevnému jadru“ alebo „musíme byť súčasťou klubu“. Bolo by to niečo ako drahá zlatá vizitka – v skromnej mozoľnatej dlani.
A po tretie preto, že nás tam vlastne nikto nevolá. Nerátajú tam s nami ani Nemci, ani Francúzi (pochopiteľne, náš ekonomický výkon je stále výrazne slabší ako grécky). No a nepatrí sa angažovane odpovedať na otázky, ktoré nám nikto nepoložil.