Možno poznáte nemecký výraz Wunschdenken. Jedným slovom poukazuje na túžbu človeka myslieť si to, čo chce, vidieť to, čo chce, nepočuť to, čo nechce, alebo čítať to, čo chce v texte vidieť. Wunschdenken je spoľahlivý filter, ktorý funguje na základe našich predsudkov, želaní, túžob, ale aj zranení, tráum a celej veselej mozaiky toho, čo sa nám prihodilo, a nestihli sme si to zo seba otrepať ako omrvinky po jedle.
Wunschdenken nemá nič do činenia s inteligenciou alebo úrovňou vzdelania. Aj vychýrený intelektuál dokáže vďaka osobným zraneniam úplne opustiť triezvy úsudok a haniť niekoho, do čieho príbehu vôbec nevidí. Toto „filtrované“ uvažovanie skvelo podporuje napríklad bulvár, ktorý vnímam ako vynikajúci trenažér objektívneho úsudku. O kadekom si svoj príbeh neraz vymysleli čitatelia bulváru, ale nijak inak sa v pokrivovaní príbehov neprejavil ani „intelektuálny underground“. Ako vravím, je to o človeku a jeho filtrovaní, ktoré je často také silné, ako je silné jeho ego. Deje sa to každému z nás a každý z nás postrehol, ako si sám filtruje to, čo mu vyhovuje – lebo mu to zapadá do nejakej prijateľnejšej verzie reality. Či už ide o to, aby sa nám ľahšie žilo s väčším úspechom iného, alebo aby sa nám darilo pretĺkať sa s nedostatočným uznaním v spoločnosti.
Nedávno ma ohúrili hostia v Milujem Slovensko – mladí reprezentanti v debatovaní. Učia sa argumentovať napríklad aj tak, že v „ringu“ zastávajú často pridelený názor, s ktorým sa osobne nestotožňujú. Vraj ich to učí chápať pohľad druhej strany. Až na nevýhodu toho, že sa s takýmito ľuďmi nedá schuti pohádať, je to geniálny prístup.
Jeden môj známy stále pracuje pre isté médium, ktoré nedávno za stredne veľkého hluku prevzali iní majitelia a mnohí zamestnanci ho opustili. Jeho kamaráti, ktorí odišli do nového média, mu vytkli, že by sa už mal konečne pridať na tú „správnu stranu“. Blíži sa 17. november a myslím, že aj v súvislosti s tým si možno fajn pripomenúť, že takéto „kamarátske odporúčania“ dostávali ľudia dlhé desaťročia a dostatočne veľa. Vyštrngali sme si slobodu, tak si ju vážme a nestavajme si ostnaté drôty z nášho vlastného Wunschdenken. Napokon aj tak zaháňame do úzkeho výbehu len samých seba a to je tá najsmutnejšia verzia neslobody.