Ekonomickým ekvivalentom fenoménu ľudí, ktorí sú „slávni tým, že sú slávni“, je nápad zvýšiť dôveru ekonomickou politikou, ktorej prenosným kanálom je dôvera. Diskusia o kvantitatívnom uvoľňovaní (QE) je presne o tomto. Je samoreferenčná. Rovnako ako vyhlásenie, ktoré funguje, pretože funguje.
Zacyklená ECB
Príkladom tejto zacyklenosti bola posledná prognóza Európskej centrálnej banky, ktorá predpovedala solídne ekonomické oživenie v rokoch 2016 a 2017 na základe toho, že QE bude fungovať. Dokonca naznačovala, že inflácia sa priblíži k cieľu ECB tesne pod dvoma percentami. Keďže deklarovaným zámerom spustenia programu nákupu dlhopisov bolo zvýšiť inflačné očakávania, dal by sa z toho vyvodiť záver, že program už funguje. Úžasné na tom celom je, že ECB v tom čase ešte nekúpila jediný dlhopis.
Jedinou zmenou bolo, že stúpla dôvera. V reálnej ekonomike sa však stalo niečo úplne iné. Eurozóna, najväčší importér ropy a zemného plynu, benefitovala z prudko padajúcich cien ropy. Teda z efektu, ktorý je síce rozsiahly, no dočasný. Predstavte si to ako výhru v lotérii. Druhou faktickou zmenou bol prepad výmenného kurzu eura. Je otázne, do akej miery to bola zásluha QE, no v každom prípade nebol prepad taký silný, ako sa pôvodne naznačovalo. Výmenný kurz je pre eurozónu omnoho menej dôležitý ako pre iné ekonomiky, pretože je relatívne uzatvorená. Prevažne obchoduje sama so sebou. Tretia pozitívna zmena – aj keď zatiaľ len drobná – bola zlepšenie v bankovom úverovaní. A nakoniec, rozpočtová politika je stále prísna, no marginálne menej ako pred rokom.
Kombinácia všetkých týchto faktorov dočasne vytlačila rast na približne 1,5 percenta ročne. Nezabúdajme však, že to bolo len vďaka ekvivalentu výhry v lotérii. Ak sa nič zásadné nezmení, potrebovali by sme v nej vyhrať každý rok, aby sme obnovili rast.
Tlačenie peňazí v praxi
Môže teda QE priniesť niečo reálne? Jeden z najdôležitejších kanálov, cez ktorý program zabral v USA, bol trh s hypotékami. No ani tam nemal veľký dosah na infláciu. V hlavných krajinách eurozóny je pritom systém financovania hypoték úplne iný. Európske QE tak neprinesie nižšie náklady na financovanie korporátnemu sektora, v ktorom ostáva dominantné tradičné bankovníctvo.
Program je navyše príliš malý. Írsky ekonóm Karl Whelan vypočítal, že ECB skúpi len 6 percent celkového dlhu krajín eurozóny. Britský program bol štyri-až päťkrát väčší v porovnaní s objemom štátneho dlhu krajiny.
Najväčší pozitívny dosah QE tak zrejme bude implicitný záväzok udržať nízke úrokové sadzby aspoň počas trvania programu, teda do septembra 2016. Druhým je slabší výmenný kurz. No nie je isté, či pretrvá. Tretím je efekt známy ako „rebalansovanie portfólia“ – teda predpoklad, že investori, ktorí predajú dlhopisy centrálnej banke, budú potrebovať svoje peniaze investovať inde, napríklad do reálnej ekonomiky.
Medzititul
V tomto bode však nemáme na výber. Dôvera nie je sama osebe nezávislým kanálom, ale len faktorom celkovej ekonomickej aktivity. Pozor na porovnania so slávnym záväzkom Maria Draghiho z roku 2012, keď vyhlásil, že pre záchranu eura urobí čokoľvek, čo bude nutné. Ekonomika nie je ako dlhopisový trh. Dejú sa tu reálne veci. Investori budú investovať do fabriky alebo strojov, len ak vidia, že dopyt rastie. Spotrebitelia budú nakupovať, len ak budú vidieť, že ich príjem a kúpna sila rastú. Exportéri budú nepochybne benefitovať z nižšieho výmenného kurzu, no výnosy nemusia investovať v eurozóne.
Prepojenie medzi nákupom štátnych dlhopisov a firmou napríklad na Sicílii – ktorá vytvára pracovné miesta len lokálne – je dlhé, nepriame a neisté. Pravdou je, že proste nevieme povedať, aké dosahy bude mať QE, pokým nepozbierame dôkazy o tom, ako sa prejavuje v reálnej ekonomike. Než sa to stane, bude lepšie držať si otvorenú myseľ a považovať ekonomické oživenie za prevažne štatistický fenomén.