François Hollande síce zaujíma médiá predovšetkým kvôli svojej privátnej afére, avšak ohlásená premena francúzskej ekonomickej politiky je asi dôležitejšia.
Socialistický prezident úplne zmenil rétoriku a prihlásil sa k neoliberálnej, tzv. supply side politike, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani Reagan s Thatcherovou. Sľubuje „pakt zodpovednosti“ s biznisom, žiada koniec zneužívania francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia, zníženie daní, zjednodušenie neprehľadných daní, koniec byrokratizácie a podobne.
Čo z toho vyplýva? Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že žijeme v dobe, ktorá si vyslovene žiada, aby sa rôzne krajiny riadili rôznymi receptami, ktoré budú brať do úvahy, čo konkrétna krajina a spoločnosť práve potrebuje, aby obstála v celosvetovej súťaži. Treba, samozrejme, brať do úvahy, čo konkrétne krajiny robili alebo nerobili historicky.
Neexistuje žiadny víťazný „one size fits all“ ekonomicko-spoločenský model, ktorý stačí zaviesť a dostaví sa prosperita. Americká a predovšetkým britská ekonomika model supply side v reformách osemdesiatych rokov potrebovala. Bolo len treba obmedziť moc odborov, privatizovať, utlmiť neproduktívne odvetvia, poskytnúť hospodárstvu viac
flexibility a prebudiť v podnikateľoch sebavedomie.
Dnes Amerika a Británia zjavne potrebujú väčšiu spoločenskú súdržnosť a solidaritu. Obmedzujú strednú triedu, čo má negatívny vplyv na dopyt, narastá počet sociálne slabých a mzdy menej kvalifikovaných už desiatky rokov stagnujú.
Francúzsko si v osemdesiatych rokoch neoliberálnymi reformami neprešlo a na tamojšej ekonomike je to poznať. Tu a teraz potrebuje Francúzsko injekcie dynamizmu, pružnosti a podnikavosti, či už o tom budú rozhodovať socialisti alebo pravica. Za dvadsať či desať rokov bude možno zase potrebovať niečo iné.
Hollandov obrat je dôkazom, že sa skončilo obdobie viery v kolektívne a večne a všade platné ideologicko-ekonomické recepty. Podobne ako má svoje cykly ekonomika, má svoje cykly aj hospodárska politika. Tie sú niekedy dané politickým dopytom, ktorý často žiada zbrojiť na minulé bitky, ale inokedy sú dané „objektívnou potrebou“. A „objektívna potreba“ toho, čo potrebuje v rámci globálneho sveta zmeniť Francúzsko, je vcelku jasná.
Keď už sme u Hollanda, tak pekný blog o jeho afére spísal v pondelok pre Financial Times Gideon Rachman. V čase aféry s Monikou Lewinskou si vraj autor hovoril, že Amerika by potrebovala viac francúzskeho prístupu k milostným aférkam politikov. Teraz si hovorí, že Francúzsko si možno žiada viac amerického prístupu.
Fundamentalistický americký prístup, ktorý hovorí, že kto klame manželke, tomu nemožno veriť ani v politike, je síce nezmysel, ale lepšie boli podľa Rachmana doby, keď aféry francúzskych politikov každý tušil, no nikto o nich nepísal. Sarkozy, Strauss-Kahn a teraz Hollande zmenili situáciu. Ako sa má politik plne sústrediť na prácu, keď má aféru?
Aj česká politika, od Paroubka cez Topolánka až po Nečasa, by potrebovala analýzu dosahu ich milostných káuz na pracovný výkon celej vlády.
Jan Macháček, Respekt