Žiadny supermozog, žiadne integrované znalosti v podobe akéhosi „Svetového expertného systému“ ani po tisícnásobnom opakovaní názoru nemôžu zaručiť spravodlivosť ani spravodlivú verejnú mienku „o niekom“ či „o niečom“. Nedokážu to. Vskutku, nikto nám žiadnu objektívnosť ani spravodlivosť nemôže garantovať. Najmä, ak ide o mienku týkajúcu sa inej osobnosti. Celkom odlišná je situácia, ak je niečo exaktne merateľné. Napríklad športovec získal zlatú olympijskú medailu. Rozhodla o tom nie verejná mienka, ale presné kritériá. Sekundy, milimetre.
Lenže na akom základe posúdiť, kto je ako dobrý napríklad aj v podnikaní? Je zrejmé, že verejné uznanie na báze hlasovania je vlastne „hádzaním tajného hlasu do klobúka“. Mienka o niekom je tak ocajchovaná mienkou niekoľkých, čo napokon verejným aktom, vyhlásením, ocenením a podobne je rovné položeniu základného kameňa pre postupne sa formujúcu verejnú mienku. V skutočnosti rezultáty kvalifikačných výborov a komisií bývajú iba vágnym pripodobnením kvalít človeka, napriek tomu postupne utvárajú uznávanú verejnú mienku či mienkotvornú osobnosť... Neexistujú žiadne svetovo verifikované kritériá hodnotenia podniku alebo jedinca. Emócie, skutky nemožno naprogramovať, sú nemerateľné a môžu viesť k nespravodlivosti. V konečnom dôsledku však nie tí, čo imitujú život, ale tí, ktorí za desaťročia tvrdej práce majú čo „položiť na stôl“, dejatelia, ktorí veria svojmu poslaniu a pomáhajú ľuďom-to sú tvorcovia budúcnosti.
Zostavovatelia rebríčkov najlepších, najbohatších, najsympatickejších pracujú v inej metrike. Poniektorí svoju mienkotvornú silu demonštrujú slovami:„Ukáž mi prstom na toho, kto má byť génius, a ja z neho génia urobím!“ Pripadá mi to ako úchylka, ako imitácia osobnosti. A vôbec, ako imitácia života. Inakšie vyznieva oceňovanie najlepších pracovníkov podniku. Je im neznáma túžba po veľkoleposti, tvrdo pracujú po celé desaťročia a sú šťastní, ak im pri slávnostnej príležitosti manažér poďakuje a verejne ocení ich zásluhy. Iné je to za bránami podniku. O nich,„pracantoch“ sa na verejnosti ani tak veľa nevie.
Hýbatelia zmien vo svojich dielach predostierajú kus veľkolepej osobitosti. A tak sa vynoril nápad „zozbierať“ jadro skvelých myšlienok týchto osobností a dať ich na imaginárnu oponentúru čitateľom. To je pre každého obrovská príležitosť vyrovnať sa so samým sebou, pochopiť, čo je v živote najdôležitejšie a čo iba okrajové. Naozaj: je reálne uvažovať o spravodlivosti a poctivej verejnej mienke pri spojení všetkých mozgov sveta?