Poznáte to. Politikom často vyčítame, že niečo iné rozprávajú a niečo iné robia, že riešenia často len predstierajú, že nemajú odvahu na naozajstné zmeny. Často sa priživujú na nezmysloch len preto, aby mohli aspoň občas ukázať, že prispeli k niečomu poriadnemu. Či už ide o 7 kusov nových smetiakov v Bratislave, alebo vymaľovanú stenu v nejakej nemocnici, kde sú náklady na slávnostné strihanie pásky nakoniec väčšie ako náklady na samotnú stenu. Sú to absolútne drobnosti, ktoré sa však politici snažia zveličiť do absurdných rozmerov. Aby nebolo vidno, že v skutočnosti niektoré veci nefungujú tak, ako by mohli.
Existuje však disciplína, kde sú politici nesmierne umiernení, efektívni, a to, čo robia, vyzerá oveľa veľkolepejšie, ako deklarujú. Počas volebných kampaní nás ohurujú reportmi o skromnom počte reklamných plôch a ešte skromnejších rozpočtoch na ne. A tak sa musíme len s obdivom prizerať, ako je možné, že deklarovaných 500 bilbordov vyzerá, ako by ich bolo aspoň 1000. Nehovoriac o zvláštnom pocite, že vidíte aj megabordy, plachty na fasádach, tony letákov, citylightov, plagátov, alebo kvantum internetovej reklamy. Kampaň podľa hovorcu trvá mesiac a vy máte intenzívny pocit, akoby trvala dva, alebo aj tri.
Tento nepomer ešte ovzdušňujú odborne znejúcimi argumentmi z reklamného newspeaku – je to také lacné preto, lebo vybavili zľavy, diskonty, bonusy, lastminuty, celé to bolo bez feečiek a platili len net-net ceny.
Mediálni nákupcovia najväčších inzerentov musia v kúte plakať od závisti. A pritom, to sú stále tí lepší z pelotónu. Sú aj takí, čo sa ani len neunúvajú údaje o nákladoch poskytnúť a keď majú vo finálnych výkazoch úplné sprostosti, len myknú plecom. Legendárny je prípad strany, ktorá mala vo výkaze horibilnú sumu za výrobu TV spotov, no náklady na ich vysielanie sa nejako stratili.
Keby politici a ich manažéri schopnosť fantasticky nakúpiť preniesli aj do povolebného obdobia, keď už majú kľúče od miešačky, bolo by tu sveta žiť. Predstavte si napríklad, že by ministerstvo zdravotníctva obstaralo 10 balení farieb vo výpredaji s vernostným bonusom za 20 eur, nemocnicu by vymaľovali členovia, dlážky by vyutierali dobrovoľníci a na konci by v nej pribudli aj nové postele, sociálne zariadenia a pri extra šikovných jedincoch možno aj nejaké to nové kvalitné CT alebo magnetická rezonancia. A to všetko za tú dvacku.
Takáto situácia s pravdepodobnosťou blízkou istote sa nikdy nestane, no skvelým výsledkom by bolo, keby sa jedného dňa priznávané náklady na kampaň a vynaložené náklady na obstarávania čo najčastejšie blížili realite, pretože obe disproporcie zvyčajne vzájomne veľmi úzko súvisia. Bez toho totiž politici pripomínajú chlapíka z vtipu, ktorý len dúfa, že keď zomrie, jeho žena nepredá jeho zbierku platní za cenu, ktorú jej povedal.