Máme za sebou prvé čítanie tzv. anuitnej novely v parlamente. Z diskusie sme sa napríklad dozvedeli, že novela je dobrá, že tam treba niektoré veci zmeniť, ale aj to, že je to jeden z najhorších zákonov z dielne ministerstva. Skúsme sa teraz odpútať od detailov anuitnej novely a sústrediť sa viac na to, ako prebieha diskusia k nej a aká je diskusia na Slovensku k dôchodkovému systému vôbec.
Bez diskusie
Na začiatok treba povedať, že pred desiatimi rokmi autori dôchodkovej reformy – napriek dobrému pôvodnému zámeru – zanedbali základnú vec: spoločenskú diskusiu k tomu, ako má náš dôchodkový systém vyzerať o 20 či 30 rokov. Teda v čase, keď sa demografická kríza prejaví naplno a aké úlohy má špeciálne druhý pilier plniť. Jedným slovom: čo od neho očakávame.
Preto je úplne logické, že súčasná diskusia je veľmi prízemná a zvrhla sa na licitovanie o 2-,3-či 4-násobkoch životného minima a na hádky o tom, či sa má z dôchodkového systému vyplácať dôchodok, alebo financovať operácia bedrového kĺbu či oprava strechy. Lepší dôkaz o našej bezradnosti a neschopnosti riešiť podstatné problémy spoločnosti ani nemusíme hľadať.
V posledných rokoch sa na európskej pôde intenzívne diskutuje o nastavení dôchodkových systémov tak, aby boli udržateľné v dlhodobom horizonte a aby dokázali budúcim dôchodcom – dnešným mladým ľuďom – zabezpečiť stabilný pravidelný príjem, z ktorého budú môcť dôstojne žiť v čase staroby. Európska komisia na tento účel vydala pred dvoma rokmi Bielu knihu o dôchodkoch, ktorá obsahuje niekoľko námetov na vecnú diskusiu. A to napriek všetkým výhradám, ktoré môžeme mať voči dokumentom, smerniciam či odporúčaniam z Bruselu.
Rady z komisie
Po prvé: v krajinách na západ od našich hraníc dobre chápu, že nie prvý, ale druhý a tretí pilier budú v budúcnosti zohrávať rozhodujúcu úlohu v dôchodkovom zabezpečení. Slovenská realita? Znížime odvody do druhého piliera, zrušíme daňové stimuly pre ľudí sporiacich v treťom pilieri, zavedieme nezmyselné pravidlá do investovania dôchodkových úspor (garancia dosiahnutia kladného výnosu na polročnej báze a pod.).
Po druhé: keďže druhý a tretí pilier budú v budúcnosti základným príjmom v starobe, nie je jedno, akým spôsobom sa úspory použijú – preto silná preferencia anuitizácie úspor, ktorú okrem Európskej únie odporúča aj OECD. Slovenské riešenie? Diskusie a hádky o tom, prečo by si ľudia jednoducho nemohli vybrať celoživotné úspory a hoci ich aj hneď minúť.
Po tretie: prvý pilier tak, ako ho celé generácie poznali, pomaly končí. Je otázne, čo ho má nahradiť a aká bude úloha štátu v tejto oblasti, ale v širokých diskusiách sa hľadá optimálny model. Čo na to my? Ešte pred niekoľkými rokmi sme ústami samotnej ministerky práce popierali existenciu akejsi demografickej krízy. Teraz sme už síce o malý krok ďalej, ale stále sa tvárime, že náš prvý pilier je úžasné perpetuum mobile, ktoré tu bude naveky, a preto netreba nič podstatné riešiť.
Demografická kríza
Preto tie pochybnosti, či potrebujeme druhý pilier, a ak áno, či vôbec z neho vyplácať dôchodky, keď má človek z prvého piliera krásnych 400 eur mesačne, ktoré mu štát bude garantovať naveky, nech sa deje čokoľvek. Akosi zabúdame na to, že podľa odhadov o 25 rokov bude na jedného dôchodcu pracovať iba jeden a pol ekonomicky aktívneho človeka.
Biedna diskusia o anuitnej novele nie je nič iné než ďalšia z nespočetného radu ukážok toho, ako si nevieme poradiť so žiadnou vážnejšou výzvou, ktorá pred nami stojí. Stačí pritom tak málo: diskutovať, argumentovať, počúvať druhých, byť aktívny – skrátka komunikovať medzi sebou na odbornej aj verejnej úrovni. No ak už nie sme schopní samostatne hľadať a nachádzať riešenia, skúsme sa aspoň inšpirovať z riešení a zo skúseností tých, ktorí to vedia. Alebo už nie sme schopní ani toho?
Miroslav Čamek, Slovenská asociácia poisťovní