Boj o Krym prebieha už zopár stáročí. Ešte aj v 50. rokoch 20. storočia, keď ukrajinský Rus, resp. ruský Ukrajinec Nikita Chruščov daroval toto územie „bratskému ukrajinskému národu“, nemalo vlastníctvo tohto teritória pre svetovú politiku nijaký význam: pôvodné obyvateľstvo (krymských Tatárov) kolektívne deportovali za údajnú (a často skutočnú) kolaboráciu s Nemeckom a Krym aj po pričlenení k sovietskej Ukrajine ostal pod ruskou nadvládou.
Na dne
Príslušnosť k Ukrajine či k Rusku indikuje, či Krym ostáva v Európe. Rusko Ukrajinu dobre pozná. Má svoju povestnú piatu kolónu, ktorá je silná práve na Ukrajine. Má nepochybne prístup aj k ukrajinským spravodajským informáciám. A disponuje aj mimoriadnym vplyvom v ukrajinských ozbrojených silách. A čo je hlavné, na Kryme má svoju Čiernomorskú flotilu a v minulosti neváhalo investovať do jej modernizácie a efektívnosti. Porovnávať schopnosti podvyživených, korupciou sužovaných a z nelojálnosti voči vlastnému štátu podozrivých ukrajinských ozbrojených síl s ruskými vojenskými kapacitami, sú iba elementárne aritmetické počty.
Ukrajina je rozdelená etnicky aj politicky, teritoriálne aj generačne. Ale predovšetkým: Ukrajina je maximálne skorumpovaný a rozkradnutý štát. Čerstvý ukrajinský premiér – tak, ako to poprevratoví politici mávajú vo zvyku – nešetrí chmúrnymi farbami pri maľovaní ekonomickej situácie: z Ukrajiny zmizli miliardy eur, ktoré sú uložené na zahraničných kontách. A kto tieto štátne peniaze ukradol? Ale o tom je predsa zbytočné diskutovať,„my sme to neboli!“ Nová Ukrajina oznámila proeurópsku orientáciu a vôbec neprekvapuje adresát jej žiadosti o pomoc. Áno, Ukrajina sa obracia na EÚ, ktorá má naplniť prázdnu kasu. Je to predsa jej povinnosť, zaznieva z vyhlásení Jaceňuka, Klička a čoskoro zaznie aj z úst charizmatickej Júlie.
Žiaľ, nikto z nich si nekladie otázku, kto nesie spoluvinu na súčasnom stave zlyhávajúceho štátu. Kde boli dnešní lídri, keď nový prezident Janukovyč zrušil integráciu do NATO ako zahraničnopolitickú prioritu? Vtedy ruská zahraničná politika naplno zabodovala a na Ukrajine nebolo významného politika, ktorý by poukázal na to, že západná vízia Ukrajiny sa stráca a že po A zákonite príde aj B, čiže odmietnutie asociácie s EÚ.
Vážne znepokojenie
Je evidentné, že nová vláda má starosti nielen o Krym. Nie je si istá ani vlastným prežitím. Aby vymenila prísľub ruskej finančnej pomoci za sponzorstvo EÚ, bude morálne apelovať na Brusel a pripomínať mučeníkov z Majdanu. Ukrajina už dnes požaduje od únie miliardy eur ako pôžičku a je zrejmé, že tieto peniaze už EÚ nikdy neuvidí.
Únia zneistená svojím integračným projektom, vysávaná nenávratnými pôžičkami Grécku, vydesená integračnými ambíciami Turecka, zhrozená udalosťami na svojej južnej stredomorskej hranici a neschopná vyslať akýkoľvek signál vojenského odstrašenia bez pomoci veľkého brata za Atlantikom, stráca akcieschopnosť. To už dokázala pri ruskej agresii voči Gruzínsku v roku 2008.
Nový Kyjev, zatiaľ nelegitímny a nepotvrdený parlamentnými či prezidentskými voľbami, musí apelovať aj na etnické cítenie, čo však bude zahŕňať spoločenskú degradáciu ruštiny, kedysi panského jazyka na Ukrajine. Ideálna nahrávka na politický a možno aj vojenský smeč Rusku, ktoré sa bez problémov môže odvolať na dohodu (veľmi flexibilnú) s Ukrajinou ešte z roku 1994 a vyzvať spolusignatárov (USA, Veľkú Britániu a Francúzsko), aby sa „nezahrávali“ s integritou Ukrajiny. Krym sa ľahko môže stať prvou obeťou ľahkovážnej zahraničnej politiky Ukrajiny v minulých rokoch.
EÚ bude na obsadenie Krymu reagovať svojimi „mäkkými“ nástrojmi: vydá zákaz vstupu na svoju pôdu ďalším ukrajinským páchateľom, zmrazí ich účty a ak dôjde k ozbrojenej agresii na spôsob Rusko – Gruzínsko, vyjadrí „vážne znepokojenie“.
Ivo Samson, riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií