Vládou zverejnený zámer nákupu amerických Black Hawkov je nekoncepčný a najmä príliš drahý nápad. Kupujeme „holé“ stroje za cenu, ktorá na roky odčerpá z armády investičné zdroje a bude hroziť jej kolaps. Aké má teda Slovensko alternatívy?
Modernizácia Mi-17
Deklarovanými dôvodmi na výmenu Milov je životnosť a závislosť od Ruska. Sú to však do veľkej miery vykonštruované problémy. Naše Mi-17 majú okolo 25 rokov. To je však priemerný vek vrtuľníkov v ozbrojených zložkách USA. V čom je teda problém? V ruských štandardoch je životnosť stanovená paušálne – podľa nalietaných hodín alebo veku. Väčšina našich vrtuľníkov nemá nalietaných toľko hodín. Na základe posúdenia technického stavu nie je problém predĺženie životnosti o ďalších desať rokov, ani podľa štandardov výrobcu.
LOM Praha modernizoval rovesníkov našich Mi-17 pre Afganistan. Prešli generálkou a čiastočnou modernizáciou v cene 54 miliónov korún za kus. Česi tiež „westernizovali“ novo dodané ruské Mi-171 západnou elektronikou za cenu okolo 100 miliónov korún za kus – aj rušiacimi a ochrannými systémami, systémami na let v noci, schopnosťou poskytovania palebnej podpory a dokonca pancierovou ochranou. Nič z toho plánované Black Hawky nemajú. Vzhľadom na cenené vlastnosti Milov podporili ich modernizáciu aj Američania.
Problém aliancie
Tým sa dostávame k mýtu o závislosti od Ruska. Po prvé, na globálnom trhu nie je problém zabezpečiť súčiastkovú základňu týchto typov mimo Ruska, napríklad z Číny. Po druhé, všetky kľúčové systémy ako avionika, elektronika môžu byť západného alebo sú ukrajinského (motory) pôvodu. Po tretie, problém zabezpečenia prevádzky rodiny vrtuľníkov Mi-17 bez Ruska nie je primárne slovenský problém. V armádach NATO ich lieta vyše 170, problém zabezpečenia ich prevádzky sa preto musí riešiť na úrovni aliancie. A riešiť sa bude, či už so Slovenskom alebo bez neho.
Na českých príkladoch vidíme, že za cenu jedného „holého“ Black Hawku by sme mohli predĺžiť životnosť a zmodernizovať približne päť Milov na úroveň ďaleko presahujúcu plánované schopnosti Black Hawkov. Naše vrtuľníky navyše boli priebežne modernizované a pred pár rokmi sme už do nich inštalovali špičkové vybavenie za 57 miliónov eur. Je tiež možné uvažovať o podobnom spolufinancovaní zo strany USA.
Bežne realizovaným modernizačným programom v NATO je nákup techniky z prebytkov iných armád. Nemci takto „outsourcovali“ Poliakom celú tankovú divíziu, Holanďania predávajú Estóncom špičkové bojové vozidlá, všetko za vysoko podhodnotené ceny. Grécko ide kupovať zo zásob US Army desať podstatne väčších vrtuľníkov CH-47 D Chinook. Celý program vrátane náhradných motorov, novej elektroniky, technickej a výcvikovej podpory vychádza na 15 miliónov dolárov za kus. Ak teda vláda chce modernizovať vrtuľníkové letectvo, v prvom rade by mala partnerom v NATO zaslať požiadavku na odkúpenie možných prebytkov.
Spoločný tender
Nákup vrtuľníkov riešia Poliaci, plánujú Česi, Maďari, Chorváti. Spoločné definovanie operačných potrieb a tender na „balík“ aj viacerých kategórií vrtuľníkov by významne znížili cenu, umožnili spoločnú logistiku a najmä typovú unifikáciu. Zásadným argumentom je vyslobodenie z „cenovej pasce“, keď si malé krajiny nemôžu dovoliť celé spektrum kategórií techniky a hľadajú kompromisné riešenia, čo však v konečnom dôsledku znamená stratu kľúčových bojových schopností. Model samostatných nákupov je skrátka neudržateľný. Ani o túto alternatívu sa vláda nepokúsila.
Vláda má iné a oveľa lepšie a najmä lacnejšie možnosti, ako je predražený nákup operačne nespôsobilých „holých“ Black Hawkov. Minulý týždeň bola zverejnená informácia, že vláda plánuje privatizovať Letecké opravovne Trenčín, čím celý nákup nadobúda ešte iné dimenzie. Zdá sa, že Smeru v skutočnosti nejde o efektívnu modernizáciu armády, ale o iné záujmy.