Kritickú fázu eurokrízy máme za sebou. Eurozóna však bude roky pokrivkávať s nízkym rastom a vysokou nezamestnanosťou. Je proti tomu potrebné urobiť veci na troch frontoch: vyčistiť bankové súvahy, uvoľniť menovú politiku a prijať reformy pre voľný trh.
Optimizmus pre euro
Posledné správy z rôznych bojových frontov eurozóny sú celkom povzbudzujúce. HDP vo všetkých problematických krajinách s výnimkou Cypru by mal na budúci rok rásť. Rozpočtové schodky, ktoré patria k symptómom krízy, sa znižujú. Deficity bežného účtu, ďalší príznak krízy, smerujú k rovnováhe.
Írsko, ako príklad tvrdého receptu na rozpočtovú striedmosť a štrukturálne reformy, práve opustilo záchranný program. Portugalsko ho môže nasledovať nasledujúci rok. Dokonca aj Grécko sa pohráva s myšlienkou vydať štátne dlhopisy koncom roka 2014.
Z veľkých ekonomík sa zotavuje Španielsko. Výhľad je temnejší pre Taliansko. Zvolenie mladého Mattea Renziho za vodcu stredoľavých demokratov však dáva určité podklady na nádej, že bude spolupracovať s predsedom vlády Enricom Lettom na reforme krajiny.
Letta šikovne smeruje k reforme politického systému a ústavy. Minulý týždeň zrušil vládne financovanie politických strán. Nie je zatiaľ jasné, či bude reformovať ekonomiku a zníži verejný dlh, ktorý tento rok dosiahne závratných 133 percent HDP.
Je v kurze pozerať sa na Francúzsko ako na pacienta Európy. Prezident Francois Hollande určite urobil príliš málo, aby obmedzil sociálny štát a posilnil hospodársku súťaživosť. Cyklický rast však pravdepodobne príde včas, aby zabránil vtiahnutiu Francúzska do krízy. Eurozóna však stále nie je v dobrej kondícii. Miera nezamestnanosti je viac ako 12 percent. V Španielsku a Grécku je dvojnásobná. Európska komisia očakáva, že HDP eurozóny bude v roku 2014 rásť iba o 1,1 percenta.
Pozor na okraje
Dlhodobá drina prináša riziko politických výbuchov. Hlavnou udalosťou budúceho roka môžu byť májové voľby do Európskeho parlamentu. Očakáva sa, že tradičné stredoľavé a stredopravé strany budú mať slabé výsledky a voliči sa obrátia k protestným skupinám.
Vo Francúzsku z toho bude ťažiť ultrapravicový Národný front, v Taliansku Hnutie piatich hviezd vedené bývalým zabávačom, dnes aktivistom Beppem Grillom. V Grécku uspeje radikálna ľavica Syriza a mimo eurozóny to budú britskí euroskeptici strany Ukip.
Voličské úspechy voľakedy okrajových skupín v európskych voľbách nespôsobia doma zemetrasenie. Vlády by ich teoreticky mohli odmietnuť ako irelevantné pre domácu politiku. Poslanci zo zadných lavíc však môžu robiť problémy a sťažiť vládam fungovanie.
Okrem toho plány na hlbšiu rozpočtovú a politickú úniu v eurozóne boli odložené „na ľad“. To je dobrá správa napriek všeobecnému povedomiu, že eurozóna potrebuje rozpočtovú úniu, aby tak zavŕšila menové spojenie. Ďalšia centralizácia by však priniesla viac sklerózy. Okrem toho ľud Európy nie je pripravený na vytvorenie megaštátu.
Banková únia
To neznamená, že eurozóna si môže dovoliť sedieť so založenými rukami. Na to, aby potlačila politické riziká, potrebuje stupňovať tempo rastu. Dve najdôležitejšie veci, ktoré dokáže urobiť v krátko-a strednodobom hľadisku, sú v rukách Európskej centrálnej banky. V prvom rade ECB potrebuje dohliadať nad vyčisťovaním bankových súvah, aby polomŕtvi úverári nesťahovali ekonomiky so sebou.
Centrálna banka má na budúcu jeseň prevziať zodpovednosť nad dohľadom nad bankami. Predtým musia absolvovať kontrolu kvality aktív. Ak bude dostatočne prísna, bankový systém bude zdravší.
Niektorí teoretici sa obávajú, že takzvaná banková únia Európy nie je riadne skompletizovaná. Koncom týždňa sa budú európski predstavitelia dohadovať nad zložitým kompromisom na jednej jej súčasti – rezolučnom mechanizme – na riešenie skrachovaných bánk. Z krátkodobého hľadiska je to len maličkosť v porovnaní s riadnym manažovaním kontroly kvality aktív.
Ďalšou veľkou vecou v agende ECB je podpora inflácie na cieľ pod, ale blízko dvoch percent. Inflácia sa prognózuje na 1,1 percenta na budúci rok a 1,3 percenta na rok 2015. Takéto nízke miery sťažujú rýchly rast eurozóny, nielen preto, že dlhové bremeno je ťažšie.
Prezident ECB Mario Draghi k tomu povedal:„Sme si plne vedomí rizika, že sa bude naťahovať obdobie nízkej inflácie“. Nie je isté, či bude ECB konať dostatočne rozhodne. Dnes, keď sú úrokové sadzby na dne, by mala nasledovať USA a Britániu v zavedení kvantitatívneho uvoľňovania – nákup štátnych dlhopisov na trhu.
Vlády by nemali všetko nechávať na ECB. Musia liberalizovať trh práce a výrobkov. Musia podporovať uvoľňovanie trhu na úrovni EÚ, najmä v oblasti jednotných služieb. Čas na to príde po európskych voľbách a vytvorení novej Európskej komisie. Pri prechode z hasenia na budovanie ekonomiky by to mala byť jej priorita.