Víkendový summit únie možno vstúpi do dejín. Pretože bol prelomový. Potvrdil, že eurozóna sa mení na „brutálny systém“, z ktorého sa nedá uniknúť. Ani vtedy, ak je to ekonomicky a politicky potrebné. Ako v prípade Grécka. Z eurozóny sa stáva „režim“, ktorý vyzerá ako nová forma totality. Záujmy členských štátov išli nabok. Výsledky národných volieb išli nabok. Národné referendum išlo nabok. Zúfalé požiadavky slabších išli nabok. V záujme zadania, že euro treba udržať celkom všade – aj tam, kde nemá čo robiť. A za každú cenu. Amen.
,,Brutálni veritelia"
Osudový zlom na summite vystihol komentátor Financial Times Wolfgang Münchau v komentári „Brutálni veritelia vyplienili projekt eurozóny“. Veritelia podľa neho „zničili eurozónu, ako ju poznáme a zdemolovali ideu menovej únie ako kroku k demokratickej politickej únii“. Namiesto toho stavajú novú eurozónu, kde „silní vydierajú a utláčajú slabých“. Čo podľa Münchaua podmínuje politickú jednotu EÚ.
Áno, je to presne tak. EÚ, resp. eurozóna ako politická únia zlyháva. A v pude sebazáchovy sa potichu mení na úniu s totalitnými praktikami. Máme tu zlomených a ponížených Grékov, ktorí museli podpísať presne to, čo vo voľbách aj v referende odmietli. Máme tu nahnevaných Nemcov, ktorí musia ďalej financovať udržanie eura v Grécku. Hoci na summite preferovali odchod Grékov z eurozóny. A máme tu vynútenú „dohodu“, ktorá robí z Grékov finančne zotročeného dlžníka – a z nás ostatných finančne zotročených veriteľov. Musíme poslúchať a donekonečna nalievať miliardy eur do nefunkčného „záchranného programu“. Najnovšie sa zháňa ďalších 120 - 130 miliárd (takmer dvojnásobok slovenského HDP). Akákoľvek forma NIE a národného vzdoru je zakázaná a neprípustná. Pre Grékov, pre Slovákov. A dokonca aj pre Nemcov.
Nadnárodná totalita
Ocitli sme sa v systéme, v ktorom už neexistuje priestor na slobodné rozhodovanie a výber. Ako v totalitnom režime, kde sa tento stav ospravedlňoval záujmami ,,celku" a „spoločnosti“. Tradičná totalita sa uplatňovala vo vzťahu štátu k ľuďom (s ambíciou zasahovať všetko). Nová, naoko mäkšia forma totality sa dnes prejavuje vo vzťahu „nadnárodného spoločenstva“ k národným štátom. Zadania zhora sú posvätné a nekompromisné. A ostatní sa musia slepo podriaďovať. A ak už nevládzu a začnú uvažovať o odchode, tak vlastne nemôžu. „Režim“ Bruselu nasadí donucovacie prostriedky. Zatvorené bankomaty, finančné vydieranie, nátlak a zastrašovanie izoláciou, ktorá by krajinu vzdoru celkom zničila...
Jedným z hlavných znakov totality je schopnosť ,,režimu" určovať, diktovať a vnucovať svoje záujmy ,,podriadeným" nadoraz a úplne. Totálne. S tým, že naopak to už nefunguje. Schopnosť ,,podriadených" meniť a ovplyvňovať režim zdola je nulová. Akékoľvek snahy preraziť a meniť ,,režim" sú márne. Presne v tomto bode uviazla eurozóna po summite. ,,Brutálny režim" eurozóny už nedokážu ovplyvňovať ani ľudia (sme doslova nič), ani národy a členské štáty. Rozhoduje sa pritom o našich miliardách - a bez toho, aby sme tieto rozhodnutia mohli skorigovať alebo odmietnuť. Nešlo by to. Je to vylúčené a nepredstaviteľné. Zakázané. Kacírske.
Narazili aj Nemci
Je pritom paradoxné, že na summite začali preferovať odchod Grécka z menovej únie aj samotní veritelia. Nemecký minister financií otvorene priznal, že rizikový záchranný program je neudržateľný a že aj eurozóna, aj Grécko potrebujú „dočasný Grexit“. Nemecký postoj podporovalo 16 krajín menovej únie. Po krachu rokovaní mala nemecká delegácia predložiť plán na ,,timeout" Grécka s vlastnou dočasnou menou. No ani toto nakoniec nič neznamenalo. Brusel v pondelok ráno zahlásil, že nijaký plán B nepripustí. A dokopal veriteľov k ďalším pôžičkám – a Grékov ku kapitulácii.
Ďalší vývoj je pomerne jasný. Grécka vláda musí presadiť ekonomický program, na ktorý nemá mandát z volieb ani z referenda. A ktorý jej bol nanútený. Preto skôr či neskôr príde ďalšia grécka vzbura. Alebo nehoda... Totalitné praktiky výborne fungujú len na eurosummitoch. Nie v národných parlamentoch. Ich konštrukcia ostala demokratická.
Riešenie
No a dovtedy - do ďalšieho gréckeho vzdoru - by členské štáty eurozóny mohli popracovať na malej revolúcii. Na pravidlách pre vylúčenie alebo vystúpenie člena z menovej únie. Túto zmenu, samozrejme, nezariadi režim. Musia si ju vynútiť národné štáty. Vynútiť a presadiť...
Aby sme sa v eurozóne opäť cítili ako v elitnom klube. Nie ako v cele.