To, čo v utorok v noci predviedol grécky premiér Tsipras, sa volá bezpodmienečná kapitulácia. Po dvoch týždňoch pozičných bojov Gréci padli na kolená. A prosia o milosť. V preklade do reči financií: Grécko žiada predĺženie záchranného programu (nový, tretí balík finančnej pomoci). A výmenou za to sa odovzdá do nútenej správy veriteľov, ktorí chcú ešte viac osekať príjmy Grékov.
Otázne je, či je tento malý zvrat dobrou správou, alebo zlou.
Zhodnúť sa zatiaľ môžeme na tom, že táto cesta je pohodlná. Kúpiť si ďalší čas – za 30 miliárd eur – je komfortné. Čeliť kríze a zúčtovaniu je nekomfortné. Preto si trhy vydýchli. Elitám (politickým a obchodným) sa vždy ľahšie dýcha, keď sa problémy odsunú na kraj stola. Za štátne, teda za peniaze plebsu.
V konečnom dôsledku je však táto cesta zlá.
Tsipras mal v zásadných veciach pravdu. Záchranný program je už od začiatku, od roku 2010, nefunkčný. Grécku nepomohol, aby sa zotavilo, vrátilo na trhy – a začalo splácať dlhy. A veriteľom sa zas nepodarilo vyslobodiť z pyramídovej hry – musia aj po roku 2015 financovať grécke dlhy, grécku vládu aj grécke banky. V neúnosne vysokých sumách. Aj preto menový fond avizoval, že z ďalšieho kola pomoci cúva... Štátny dlh Grécka je 320 miliárd eur. Finančná infúzia z eurozóny pre súkromné grécke banky je 120 miliárd eur (odhad). Grécky štátny dlh láme hranicu 180 percent HDP. S prognózou, že plány veriteľov na jeho osekanie pod 120 percent sa naplniť nepodarí. Je to celkom nereálne. Záchranný program stroskotal. Ešte pred víťazstvom Syrizy bolo jasné, že veritelia musia po júni 2015 poskladať peniaze na tretí balík pomoci. 30 miliárd eur. Plus ďalšie miliardy pre grécke banky (rast súkromného dlhu je ešte nákladnejší problém). Ukázalo sa, že aj dlžník, aj veritelia ostanú na desiatky rokov finančne zotročení. V pyramídovej hre s nápisom Grécko, kde sa staré dlhy vyplácajú novými.
Preto Tsipras celkom správne priznal farbu a navrhol, aby sa pristúpilo k bolestivým, ale nevyhnutným krokom – k odpisu časti dlhu (riadený bankrot). Táto cesta bola správna v roku 2010. A rovnako správna je aj dnes. Akurát s trojnásobne vyššími nákladmi a stratami veriteľov. Lebo si päť rokov draho kupovali čas... Gréci by si udržali euro, grécka ekonomika by sa nadýchla. A veritelia (pôvodne nemecké banky) by prišli o časť peňazí. Lebo zle investovali... Brusel toto „veľké priznanie“ a „veľké zúčtovanie“ odmietol. Namiesto toho ešte viac zatiahol slučku na krku Grékov. A po dramatickom divadelnom vystúpení im odmietol vyplatiť poslednú tranžu zo schválenej pomoci, z ktorej mali Gréci uhradiť júnovú splátku menovému fondu...
A všetko sa to zinscenovalo z dvoch dôvodov. Po prvé: aby to vyzeralo tak, že za nefunkčnosť a krach záchranného programu môžu „nezodpovedné“ Atény. Nie „zodpovedný“ Brusel. Po druhé: aby Gréci (Španieli, Cyperčania) definitívne pochopili, že sa musia vo všetkom a celkom podriadiť veriteľom.
Dokonca aj vtedy, keď sa veritelia od samého začiatku mýlia.