Grécko je krajina s impozantnou históriou. Kolíska demokracie, s brilantnými filozofmi, či olympijskými hrami, ale aj krajina, ktorá sa vo svojich dejinách dokázala mnohokrát hrdo vzoprieť na prvý pohľad silnejším protivníkom. Vo svojich novodobých dejinách je to však aj krajina so rojalistickou skúsenosťou, občianskou vojnou, autokratickým režimom, vojenskou juntou a neustálym hasením problémov s hospodárstvom a bankrotmi. Pre takýto typ krajiny muselo byť doslova vykúpením prijatie do spolku bohatých krajín, ktorý sa neskôr označil za Európsku úniu, resp. Európsku menovú úniu. Stalo sa tak napriek evidentným problémom so splnením požadovaných kritérií, ktoré sa neskôr ukázali dokonca ako sfalšované.
Ale tento príbeh je relatívne dobre známy. Rovnako je známe, že už od čias okupácie v druhej svetovej vojne a následne občianskej vojne, v autokratickom režime, či dokonca vo vojenskej junte bolo Grécko silne vo vleku záujmov mocností. Tie ho vnímali ako strategicky mimoriadne dôležitý vstup na Balkán a do Ázie. Nakoniec aj prijatie do Európskych spoločenstiev, predchodcu Európskej únie bolo takmer výhradne politickým rozhodnutím, ekonomicky takmer nezdôvodniteľným. Grécku však prinieslo „zlatú éru“, bohužiaľ, krátku a neudržateľného charakteru.
Grécko je totiž balkánska krajina, takmer so všetkým, čo k tomu patrí. Snaha urobiť z neho výkladnú skriňu regiónu bola opäť raz rozhodnutím veľmocí, avšak nad rámec možností samotnej krajiny. Dôsledkami tohto rozhodnutia je dnešná kombinácia vysokej nezamestnanosti, mimoriadne nízkej konkurencieschopnosti, vysokého zadlženia a doslova závislosti od vôle a nevôle zahraničných veriteľov. Navyše, „zlatá éra“ prišla príliš jednoducho a trvala príliš krátko na to, aby sa Gréci naučili rozoznávať medzi reálnymi ekonomickými riešeniami a bezbrehým populizmom. Najlepším reprezentantom tohto tvrdenia je premiér Alexis Tsipras.
A čo veľmoci dnes? Samozrejme, pre USA stále platí, že Grécko je ako členský štát NATO s mimoriadne strategickou polohou príliš dôležité na to, aby sa začalo obracať na východ, na čo využíva svoje páky predovšetkým cez Medzinárodný menový fond. Rusko a Čína by naopak iste radi využili súčasné problémy Grécka na posunutie svojej sféry vplyvu. Rovnako hospodárskeho, politického, ako aj vojenského. Nateraz však situáciu považujú za natoľko chaotickú a neudržateľnú, že im risk prípadnej „pomoci“ Grécku za to nestojí. A samozrejme, v prvom rade je tu Európska únia. Tá tiež sníva svoj sen o neotrasiteľnosti stupňa integrácie jej členských krajín, v duchu známeho ruského hesla „ani krok späť“ (inak zomrieš).
Našťastie aj v nej sa už čoraz intenzívnejšie ozývajú hlasy, že skutočným spôsobom ako Grékom, ale najmä sebe z dlhodobého hľadiska pomôcť, je vyslať signál, že klamári a neseriózni partneri v nej nemajú miesto. A tiež, že pravidlá eurozóny a predvídavosť rozhodnutí partnerov, sú jedinou cestou k získaniu dôvery finančných trhov a trvalo udržateľného rozvoja. Keď teda Nemecko a Francúzsko konečne dospejú ku spoločnému názoru, že prechod Grécka na Drachmu = skutočná pomoc Grécku a oživenie Európy, tak sa nám všetkým začne dýchať omnoho ľahšie.