Taliansko sa ponorilo do politického chaosu. No niet sa čoho obávať. V krajine, ktorá od roku 1945 stihla vystriedať 63 vlád, ide tak nejako o… štandardný stav.
Porážku ústavného referenda, a teda aj demisiu proreformného premiéra Mattea Renziho, očakávali aj trhy. Preto sa žiadne výrazné turbulencie nekonali. Nie je dôvod maľovať ani žiadne katastrofické scenáre. Aspoň zatiaľ. Do roku 2018 zrejme dovládne kabinet na čele s novým premiérom či úradnícka vláda. Ďalšie vyhliadky sú už pochmúrnejšie. Podľa prieskumov sa moci môže chopiť silnejúce protestné Hnutie piatich hviezd, ktoré má v úmysle vypísať referendum o zotrvaní Talianska v eurozóne. Po skúsenosti s brexitom a Trumpom tento scenár neradno brať na ľahkú váhu.
No ako hovorí klasik, v dlhodobom horizonte sme aj tak všetci mŕtvi. A Taliansko čelí bezprostrednejšiemu problému. Dusia ho zombie – nemŕtve bankové entity, ktoré sú solventné prakticky len na papieri. S riešeniami sa Taliani neponáhľali, a tak tamojší bankový systém teraz ťaží štyrikrát väčšie bremeno nesplácaných úverov než na začiatku krízy. Dokopy 360 miliárd eur. A referendum zastihlo talianske banky v prekérnej situácii. Keďže vyhliadka veľkej neistoty urýchlila výpredaj ich akcií, môže nabúrať doterajšie ozdravné plány. Záchrana môže pokračovať v princípe štyrmi tŕnistými cestami:
(1) Atlante. Preferovanou voľbou bude zrejme nechať rekapitalizáciu na súkromný fond vytvorený z prostriedkov talianskeho finančného sektora. Problém je, že pri 2,5-miliardovej kapacite pripomína skôr riešenie zo série „napľuť do požiaru“. Navyše, ochota talianskych bánk ratovať menej stabilnú konkurenciu môže v neistých časoch ochabnúť.
(2) Bail-in. Ak by sa požiar predsa len rozšíril, na poradí dňa bude uplatnenie európskych ozdravných pravidiel. Sú poctivé, no budú bolieť. Prv, než môže zachraňovaná banka pomyslieť na peniaze daňovníkov, totiž musia niesť straty jej akcionári a veritelia. Tomu sa budú chcieť politici všemožne vyhnúť. Bežní talianski sporitelia totiž investovali citeľnú časť svojich úspor do bankových cenných papierov. Podľa MMF vlastnia zhruba tretinu zo 600 miliárd seniorných bankových dlhopisov a takmer polovicu zo 60 miliárd podriadených dlhopisov pätnástich najväčších talianskych bankových domov.
(3) Bail-out. Brusel však môže byť naklonený núdzovému ohýbaniu pravidiel a nechať Talianov zachrániť banky po starom – zo štátneho. Bola by to chyba. Bail-in pravidlá sú totiž zhmotnením jedného z kľúčových poučení z krízy – začarovaný kruh, v ktorom banková kríza vyvolá krízu štátneho dlhu, je nutné preseknúť hneď v zárodku. Navyše je otázne, či si Taliani pri svojom masívnom 134-percentnom dlhu môžu takúto záchranu vôbec dovoliť.
(4) Euroval. Ak by šlo skutočne do tuhého, stále tu máme ultimátny záchranný mechanizmus. Na záchranu bánk ho úspešne čerpali Španieli. Rizikom tohto scenára je, že ozdravenie bánk by muselo byť podriadené predstavám nenávidených eurokratov. Tí síce vedia, čo robia, ale Talianom sa to, podobne ako Grékom či Španielom pred nimi, páčiť rozhodne nebude.
Pomer dlhu k HDP: 132,6 percentReuters
StoryEditor
Referendum našlo talianske banky v prekérnej situácii
Neistota môže nabúrať rozbehnuté ozdravenie ťažko skúšaných bánk.