Po finančnej kríze vznikol mýtus, že konzervatívne vlády vždy uprednostňujú fiškálnu uvážlivosť, zatiaľ čo pre ľavičiarov sú vysoké schodky najväčší „obed zadarmo“ na svete. Tento pohľad síce možno obsahuje zrnko pravdy, ale zanedbáva základnú politickú ekonómiu. Každá vláda cíti silnú motiváciu požičať si na financovanie svojich priorít, lebo účet možno nebude platiť ona. Očakávajme, že Trumpova administratíva bude bez ohľadu na konzervatívnosť pracovať s veľkými deficitmi.
S najpresnejším rámcom úvah o deficitoch rozpočtu prišli talianski vedci Alberto Alesina a Guido Tabellini: Kým môžete, rozdávate peniaze kamarátom. A ak sa neskôr dostane k moci opozícia a zostane jej menej peňazí, má smolu. Stačí si spomenúť na nedávne americké dejiny, aby sme si uvedomili hlbokú pravdivosť tohto modelu a absurditu tvrdenia, že republikáni sa vždy snažia rozpočet vyrovnávať, zatiaľ čo demokrati neustále míňajú nad pomery. Konzervatívny hrdina Ronald Reagan toleroval obrovské deficity, aby financoval znižovanie daní, a robil to v čase, keď pôžičky neboli lacné.
George Bush mladší Reaganov scenár odkopíroval. A v roku 2012, keď patová situácia dosahovala vrchol, navrhoval republikánsky kandidát Mitt Romney ekonomický plán, v rámci ktorého sa mali daňové škrty a vojenské výdavky financovať pomocou obrovských deficitov. Na opačnej strane je demokrat Bill Clinton, za ktorého sa vláda dostala do prebytku. Na konci milénia si niektorí bádatelia dokonca kládli otázku, ako by medzinárodné trhy fungovali, keby americká vláda postupne umorila všetky svoje dlhy. Bushove daňové škrty a vojny sa však postarali o to, aby tento problém nikdy nevznikol.
Čo teda bráni deficitom, aby sa roztočili v závratnej špirále? Vo vysoko funkčných demokraciách existuje taká silná kolektívna spomienka na problémy spôsobené vysokým dlhom, že sa znižovanie pomeru dlhu k HDP teší podpore. Ani v USA a Británii však rozpočtové deficity nepredstavujú neutrálnu formu ekonomického stimulu podľa keynesiánskeho modelu.
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Thomas Sargent tvrdí, že optimálna miera zadlženia pre USA sa veľmi blíži k nule. To je v rozpore s názorom, že namiesto stabilizácie dlhu by sa všetky rozvinuté krajiny mali snažiť napodobniť Japonsko, kde dlh presahuje 140 percent HDP. Nezáleží len na výške dlhu, ale aj na jeho riadení. Ak úrokové sadzby za Trumpa vystrelia hore, americká vláda bude ľutovať, že sa nerozhodla pre viac dlhodobých pôžičiek.
Ak budú súčasťou Trumpovho pôsobenia skutočne mohutné pôžičky, potom môže ľahko dôjsť k prudkému zvýšeniu globálnych úrokových sadzieb, čo môže znamenať tlak na slabé miesta (napríklad na talianske verejné pôžičky) a na firemné úvery na rozvíjajúcich sa trhoch. Mnohým krajinám americký rast pomôže, ale každý, kto sa spolieha na nízke sadzby, pretože konzervatívne vlády majú averziu k deficitom, by potreboval lekciu z histórie.