Rozmohol sa nám na Slovensku taký nešvár s chudobami. Ľudia už nie sú chudobní len tak, že chudobní. To je minulosť. Naši sociológovia, experti na inklúziu a najmä politici pomáhajúci za cudzie pokročili vo svojom bádaní a objavili špecifické chudoby. Moderný chudobný si môže vybrať.
Napríklad taká energetická chudoba, tá je ako stvorená pre ľudí s vysokými účtami za energie. Nehrá žiadnu rolu, či človek trpiaci energetickou chudobou znižuje teplotu v byte otvorením okien (v zime samozrejme), alebo či má LED žiarovky, dôležité je, že jeho účty za energiu sú vyššie, ako stanovili experti na chudobu.
Do módy prichádza aj dopravná chudoba. Individuálna doprava je na Slovensku dnes relatívne lacná vec. Úsporný 15-ročný diesel so spotrebou 5 litrov, bez dane z motorových vozidiel a ďalších poplatkov znamená náklady niekoľkých málo centov na kilometer. Tu musí najprv trochu pomôcť EÚ tým, že lacné nafťáky zakáže a potom bude rásť počet dopravno chudobných a politici budú mať ďalšiu cieľovku, ktorej budú môcť pomáhať.
Evergreen je bytová chudoba. Samozrejme, že dnes už neohúrite príspevkom na bývanie. Bytová chudoba vyžaduje čoraz sofistikovanejšie riešenia. Od sociálnych bytov, cez nájomné byty až po byty za facku od Borisa Kollára.
Najnovší hit je menštruačná chudoba. Áno, čítate správne, menštruačná. Tá je trochu nespravodlivá, lebo sa týka len žien, ale zase znie akčne, moderne. Skoro ako digitálna chudoba, ktorá bude u nás dovtedy, kým posledná babička na konci sveta nebude mať gigabitový internet.
Zopár chudôb by sa ešte našlo, ale týchto päť bohate stačí na to, aby sme si uvedomili jednu vec: Identifikovanie ľubovoľnej chudoby je len prvý krok. Ten druhý je už spomínané nutkanie veľkej väčšiny politikov „pomáhať“. Avšak nie pomôcť niekomu, aby prestal byť chudobný, lebo to by sa rozdávačom stratil volič a sociológom náplň práce. Pomáhať treba tak, aby (energeticky, dopravne, bytovo, menštruačne, či digitálne) chudobný pekne aj chudobným ostal. Inými slovami, dáme mu nejakú almužnu namiesto toho, aby sme odstránili prekážky brániace jeho vyšším príjmom.
A tak každou ďalšou dobre mienenou pomocou (energeticky, dopravne, bytovo, menštruačne, či digitálne) chudobným, zvyšujeme motiváciu chudobným ostať alebo sa ním dokonca stať. Lebo veľká väčšina pomoci je určená pre chudobných (logicky) a pri rastúcom príjme v nejakom momente pôvodne chudobný nielen stráca nárok na pomoc, ešte ho aj štát skásne o sociálne odvody.
Riešenie je preto také, že každému jednému obyvateľovi priznáme sociálnu dávku na úrovni životného minima a odrátame z nej 10 percent jeho vlastných príjmov. To znamená, že kto nepracuje vôbec, má len túto základnú sociálnu dávku, kto pracuje za minimálnu mzdu, má základnú sociálnu dávku zníženú o 10 percent minimálnej mzdy a kto pracuje za viac ako 10-násobok základnej sociálnej dávky, má už len svoj príjem.
Jeden jediný extrémne jednoduchý systém sociálnych dávok a odvodov uplatnený od nulových až po tie najväčšie príjmy – volajme ho Odvodový bonus – by odstránil bariéru medzi pracovaním a nepracovaním a zároveň by pomáhal naozaj chudobným a čím by boli menej chudobní, tým by bola nižšia pomoc. Len čo by potom robili politici, ktorých hlavnou náplňou je rozdávať.
Skôr, než sa do mňa pustíte, aký som netvor bez srdca, chcem vás ubezpečiť, že slovo „solidarita“ v našom názve nie je na ozdobu. Ľudia sa v živote dostanú do všelijakých situácií a aj vyjdú zo všelijakých pomerov, ktoré potom často určia ich ďalší osud. Áno, tu treba pomáhať. S cieľom vymaniť človeka z takejto šlamastiky, aby sa o seba čím skôr vedel postarať sám.