Autor je viceprezidentom Slovenskej komory daňových poradcov.
Predstavte si situáciu, že prevádzkujete úspešnú cukráreň v Bratislave a všetci vaši zákazníci vám hovoria, že vaše zákusky sú také dobré, že by ste si nimi určite získali celú Viedeň. Nie je to ďaleko, tak sa rozhodnete, že si v Rakúsku otvoríte pobočku (organizačnú zložku) a budete predávať zákusky aj na Kärtner Strasse. Tá istá situácia, ale váš daňový poradca vám odporučil, aby ste si v Rakúsku nezakladali pobočku, ale zriadili si tam dcérsku spoločnosť. Viete prečo? Lebo keď budete mať v Rakúsku organizačnú zložku/pobočku a napriek tomu, že celá vaša činnosť v Rakúsku pôjde cez rakúsky bankový účet, budete platiť zo všetkých odoslaných platieb na svojom rakúskom bankovom účte pobočky v Rakúsku slovenskú transakčnú daň.
A, samozrejme, že vám túto daň nestrhne žiadna rakúska banka, ale budete si musieť platby v Rakúsku extra evidovať, sumarizovať, vypočítať daň z finančných transakcií, uhrádzať ju do slovenského štátneho rozpočtu a podávať oznámenie daňovému úradu v SR. Aj Slovensko chce totiž mať niečo z vášho úspechu v Rakúsku! Ak by ste mali v Rakúsku dcérsku spoločnosť (napríklad spoločnosť s ručením obmedzeným – GmbH), takáto povinnosť sa vás vôbec netýka. Napriek tomu, že budete robiť tú istú činnosť ako predtým v pobočke. Samozrejme, pádny argument je, že organizačná zložka/pobočka nemá právnu subjektivitu a stále ide o jeden právny subjekt. Takisto pri dani z príjmov sa spoločnosť zdaní v štáte, kde má daňovú rezidenciu, z celosvetových príjmov (vrátane príjmov pobočiek), ale daň, ktorú pobočky zaplatili v štátoch, kde sa nachádzajú, sa môže započítať, resp. príjmy pobočiek sa vynímajú zo zdanenia v štátoch sídla (v zmysle zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia).
Súdny dvor Európskej únie sa niekoľkokrát zaoberal otázkou rozdielneho daňového zaobchádzania medzi dcérskymi spoločnosťami a pobočkami v rôznych členských štátoch. Súd v zásade uznáva rozdiely medzi pobočkami a dcérskymi spoločnosťami z hľadiska daňového zaobchádzania, avšak zdôrazňuje, že takéto rozdiely nesmú neprimerane obmedzovať základné slobody EÚ, ako je sloboda usadiť sa alebo sloboda voľného pohybu kapitálu.
Ak má byť daňový systém férový a spravodlivý, tak opatrenie v podobe transakčnej dane k nim určite nepatrí. Aj takéto diskriminačné opatrenia vedú k tomu, že ochota platiť dane sa na Slovensku zmenšuje a atraktivita podnikateľského prostredia klesá. Slovensko prestáva byť atraktívne tak pre zahraničných, ako aj domácich investorov. Potvrdzujú to štatistiky o výške priamych zahraničných investícií v porovnaní s inými krajinami strednej a východnej Európy, ako aj napríklad porovnanie priemerných hodinových nákladov na pracovníka medzi krajinami V4, v ktorom sa Slovensko stalo najdrahšou krajinou v tomto regióne.
Je už obohranou platňou, že konsolidácia verejných financií je potrebná, ale musí ísť ruka v ruke aj s opatreniami na zatraktívnenie podnikateľského prostredia. Malé a stredné podniky sú chrbtovou kosťou našej ekonomiky, preto len zvyšovanie daňového a odvodového zaťaženia bez adekvátnych motivačných opatrení neprinesie väčšiu aktivitu a tým aj vyšší výber daní. Okrem šetrenia na výdavkovej strane štátneho rozpočtu a dôslednejších kontrol zo strany Finančnej správy s cieľom zníženia daňovej medzery je potrebné znova naštartovať motiváciu podnikateľov k vyššej aktivite. V oblasti daňových opatrení pre firmy sa o to dá pokúsiť prostredníctvom zavedenia možnosti neobmedzeného odpočtu daňových strát, zjednodušením podmienok superodpočtu nákladov na výskum a vývoj, možnosti uskutočnenia podnikových kombinácií aj v pôvodných cenách alebo prostredníctvom zníženia času odpisovania inovatívnych technológií. A to je len malá vzorka. Prečo s nimi nezačať už pri ďalšom konsolidačnom balíčku?