Autorka je dobrovoľníčka občianskeho združenia Znepokojené matky, pracuje ako kampanierka pre zelenú energetiku v environmentálnej organizácii Greenpeace
Dôvera sa nedá vynútiť, dôvera sa buduje postupne aj prostredníctvom pokory a úcty k susedom, milý Slovnaft. A dobrý sused toxický odpad nespaľuje. Dobrý sused je niekto, kto prispieva k príjemnej atmosfére v okolí, rešpektuje ostatných a vytvára pocit komunity.
V Skupine MOL sa zaviazali “vykonávať podnikateľské aktivity správnym spôsobom”. Skupina MOL má podľa svojho etického kódexu politiku nulovej tolerancie voči korupcii, kartelom, hrubým porušeniam ľudských práv a porušeniam predpisov týkajúcich sa ochrany zdravia, bezpečnosti a ochrany životného prostredia. “V Slovnafte sú odhodlaní presadzovať a podporovať etické správanie svojím osobným vzorom.” Ten nám predviedli na verejnom prerokovaní zámeru vybudovať v hlavnom meste SR Bratislave najväčšiu spaľovňu na Slovensku tým, že si pre seba obsadili tretinu všetkých miest na sedenie v prvých radoch alebo keď v Sade Janka Kráľa diskutovali sami so sebou, aby sa vyhli prípadnej nepríjemnej konfrontácii.
Slovnaft má veľké plány. To, že v Bratislave máme už dve spaľovne, a preto nová spaľovňa nebude mať dostatok lokálneho odpadu, mu neprekáža - komunálny odpad chce dovážať z celého západného Slovenska, toxický a priemyselný odpad dokonca z celej republiky. A diví sa, že takú spaľovňu tu ľudia nechcú.
Šéf komunikácie Slovnaftu a bývalý novinár Anton Molnár sa nedávno v komentári pre HN sťažoval, že v našej spoločnosti nik nikomu neverí, a to je aj dôvod, prečo ľudia neveria Slovnaftu. Tvrdenie, že nedôvera je „problém spoločnosti“, je zo strany Slovnaftu pohodlným alibizmom. Ľudia žijúci v okolí Slovnaftu majú reálny dôvod na nedôveru, nielen pre fakt, že ich často obťažuje hluk a zápach zo Slovnaftu, ale najmä preto, že Slovnaft sa veľakrát správal netransparentne. Investigatíva Nadácie Zastavme korupciu so SME už v roku 2020 poukázala na nezrovnalosti v meraní kvality ovzdušia. Dáta z meracích staníc spoločnosti Slovnaft boli počas tých pocitovo najhorších období veľmi zvláštne “nedostupné”. Naďalej nedostupné sú aj dáta k monitoringu benzénu v Podunajských Biskupiciach, ktoré hovorca prisľúbil verejnosti výmenou meracej stanice za novú v relácii Reportéri odvysielanej ešte v októbri 2019. To, že obavy ľudí sú oprávnené, dokázala aj Inšpekcia životného prostredia. Posledná kontrola z januára 2024 zistila nedodržanie emisného limitu CO, NOx, SO2 na Etylénovej jednotke, za čo aj udelila pokuty. Pokiaľ ide o “slovnafťácku” tepláreň, v ktorej sa spaľujú aj zmesné ropné zvyšky, inšpekcia uviedla, že Slovnaft má možnosť čerpania rôznych výnimiek z emisných limitov v mimoriadne veľkom rozsahu: počas trojročného obdobia to bolo celkovo 8 640 hodín, čo predstavuje takmer jeden kalendárny rok v uvedenom trojročnom období. A to sú emisie len v rámci ustálenej prevádzky. Platná legislatíva emisné limity pre spaľovanie na poľných horákoch dokonca ani neurčuje.
Zástupcovia Slovnaftu sa snažia prezentovať, že odpor voči Slovnaftu a novej spaľovni, ktorú chcú postaviť, je výsledok nepochopenia zámeru alebo iracionálnych obáv zopár jednotlivcov. Ale nie je to tak. Vzdor voči novej spaľovni toxického odpadu je produktom dlhodobého spolužitia v susedstve tohto veľkého znečisťovateľa. Navyše novú spaľovňu sprevádzajú verbálne útoky na aktívnych ľudí, ktorí nesúhlasia s projektom a zavádzajúcou ba až manipulatívnou komunikáciou zo strany Slovnaftu.
Slovnaft prezentuje spaľovňu ako falošnú dilemu: skládky alebo spaľovňa. Slovnaft tvrdí, že skládky nie sú riešením. Čo Slovnaft nespomína je to, že energetické zhodnotenie odpadov nie je bezodpadovou technológiou a odpad spaľovaním nezmizne, len sa zmení jeho forma a de facto sa musia “niekde” vytvoriť nové skládky - skládky toxického nebezpečného popolčeka a strusky, ktoré obsahujú aj ťažké kovy, dioxíny a furány. Nezmiznú teda ani toxické látky, ktoré odpad obsahuje. Po jednej tone spálených odpadov zostane zhruba 250 - 350 kg prevažne toxického popolčeka, popola a strusky, ktoré je treba skládkovať. Tento odpad je plný toxických látok, medzi ktorými sú aj PFAS (Perfluórované a polyfluórované alkylsulfonáty), známe ako večné chemikálie. Tie sú spojené so zdravotnými rizikami, keďže sa môžu ukladať v ľudskom organizme. Viaceré štúdie naznačujú, že PFAS môžu súvisieť so zvýšeným rizikom rakoviny, poškodením pečene, poruchami štítnej žľazy, obezitou či zníženou plodnosťou.
Analýza vplyvov na životné prostredie EIA, ktorú musel Slovnaft vypracovať, má množstvo faktických aj odborných chýb. Do oči bijúcim klamstvom je tvrdenie, že vybudovanie novej spaľovne má prispieť k znižovaniu antropogénnych emisií skleníkových plynov, a tak aj k riešeniu klimatickej krízy. EÚ nielenže nepovažuje výstavbu spaľovní za pozitívný krok k znižovaniu emisií, ale aj samotný výpočet emisií skleníkových plynov v EIA je pre spaľovňu zlý. Použitý emisný faktor je neaktuálny a nereprezentuje súčasný vedecký konsenzus. Keby sa použili správne údaje, vychádzali by emisie 3- až 6-násobne vyššie. Do výpočtov navyše nie sú zarátané emisie z dopravy pri zvážaní odpadu z celého Slovenska, prípadne iných krajín.
Slovnaft sa snaží prezentovať novú spaľovňu ako náhradu za starú spaľovňu, ktorá už v jeho areáli existuje. My nemáme nič proti tomu, aby svoju starú spaľovňu modernizoval. Ale Slovnaft pod zámienkou ekologickej modernizácie maskuje rozširovanie priemyselného spracovania toxických a nebezpečných odpadov v bezprostrednej blízkosti obytných zón, a to priamo v Chránenej vodohospodárskej oblasti Žitný ostrov. Spaľovne produkujú emisie, popol, toxické zvyšky a riziká, ktoré nemožno zľahčovať odkazom, že „najvyspelejšie krajiny“ tiež majú spaľovne. Ak sa chceme priblížiť najvyspelejším krajinám, táto spaľovňa nám k tomu nepomôže.
Táto spaľovňa nie je len technický projekt – je to obrovský zásah do života ľudí, ich zdravia, hodnoty ich majetku, kvality života a kvalitnej budúcnosti. Ak chce Slovnaft obnoviť dôveru k svojim krokom, nestačí len “akože zelené” PR. Potrebuje odbornosť, transparentnosť, rešpekt a ochotu počúvať tých, ktorých sa projekt najviac dotýka – ľudí z Bratislavy a okolitých obcí ako sú napríklad Rovinka, alebo Dunajská Lužná.