Na skládkach sa nachádza množstvo materiálov, ktoré by sa dali recyklovať alebo energeticky zhodnotiť. ZDROJ: ewia a.s.
Téma recyklácie je všade okolo nás. Aj preto sme náchylní veriť, že ide o fenomén súčasnosti. Nie je to pravda. Recyklovalo sa už v praveku, keď lovci a zberači hľadali pre svoje opotrebované kamenné nástroje nové využitie. Vďaka tomu sa nemuseli praveké kmene neustále presídľovať s cieľom hľadať nové suroviny, čo pre nich malo ekonomický, sociálny i bezpečnostný prínos. Svoje o recyklácii vedeli aj Rimania, ktorí bronzové mince s podobizňami zosadených či mŕtvych cisárov tavili a vyrábali z nich sošky. Tie spolu so zmenou politickej situácie v podobe nových mincí opäť posielali do obehu. Či už to bol kromaňonec alebo Riman, obaja napriek mnohým pozitívam recyklácie čelili problémom, ktoré v jemne modifikovanej podobe prežili dodnes a komplikujú našu snahu o plynulý prechod na cirkulárnu ekonomiku.
Problémom je komplikované zloženie výrobkov i prístup človeka
Ako je známe, v skupine opätovne použiteľných materiálov jednoznačne kraľuje sklo so 100 % mierou recyklovateľnosti. Hneď za ním nasledujú kovy s pomerne širokými možnosťami sekundárneho uplatnenia vo výrobe. Základnú zostavu recyklovateľných materiálov uzatvárajú plasty a papier. V prípade plastov sú najlepšie recyklovateľné materiály PET, HDPE a PP, ktoré možno „otočiť“ 3- až 5-krát. Papier je na tom so svojimi 4 až 7 recyklačnými cyklami podobne. Opätovné použitie textilu je rovnako možné, no s odevmi sa zatiaľ skôr spája „upcycling“, teda prešitie staršieho odevu na nový. Bioodpad je kategória sama osebe, no s veľkou budúcnosťou. Podčiarknuté, sčítane – recyklovať sa dá v podstate všetko. Prečo sa to teda nedeje?
„Čím je materiál viac kompozitný (tzn. zložený z viacerých materiálov), tým je ťažšie recyklovateľný. Ako príklad môžeme uviesť obaly alebo produkty, vyrobené z rôznych druhov plastov napr. PP, PS, PE. Záverečným ,klincom do rakvy‘ recykláciesú prímesi papiera či gumy. Náklady na oddelenie jednotlivých častí by ani zďaleka nepokryli zisk z jeho následného predaja firme, ktorá by ho mohla použiť na výrobu nového produktu,“ hovorí Ján Chovanec zo spoločnosti KOSIT a. s., ktorá v Košiciach v rámci komplexnej ponuky služieb odpadového hospodárstva prevádzkuje aj dotrieďovaciu linku. Jej úlohou je dotriediť vyseparovaný odpad z domácností či firiem a oddeliť recyklovateľné materiály od nerecyklovateľných. S ekonomikou súvisí aj ďalší „skrat faktor“ recyklácie – človek, resp. jeho prístup k triedeniu odpadu. Veľká časť odpadu z farebných kontajnerov na triedený odpad prichádza na dotriedenie znečistená, a teda nerecyklovateľná. Bežným javom sú zvyšky potravín, tekutín, zeminy, stavebných materiálov či nebezpečných chemikálií. Odstraňovanie nečistôt by si vynútilo ďalšie náklady, ktoré by v konečnom dôsledku opätovne zvýšili koncovú cenu pre odberateľa. V realite to teda vyzerá tak, že po dotriedení vyseparovaného odpadu je z neho recyklovateľná len približne polovica.
Z výsledkov štatistiky realizovanej v roku 2019 ide z celkového dovezeného množstva vyseparovaných zložiek cca 54 % na recykláciu. Z daného množstva je v najväčšej miere zastúpené sklo (58 %), nasleduje papier (27 %) a plast/kovy (15 %). ZDROJ: ewia a.s.
Diery v systéme neprospievajú nikomu
Recyklácii nepomáha ani fakt, že nielen Slovensko, ale aj Európa zaspali v otázke recyklačnej infraštruktúry. Ak teda vo firmách, ako je KOSIT, napokon príde k úspešnému a nákladovo prijateľnému dotriedeniu, treba recyklovateľné materiály niekomu predať. A tu narážame na ďalší problém. „Linky na spracovanie plastov na Slovensku či v Európe sú v značnej miere orientované na drvenie, lisovanie a balíkovanie takýchto odpadov. Stále však chýbajú odberatelia, ktorí by z recyklátu vyrobili nové produkty. Ak je napríklad reč o plastoch, v Európe sa recykluje len menej ako tretina materiálov, ktoré by sa teoreticky recyklovať dali,“ dodáva Ján Chovanec. Tento nedostatok ešte donedávna „suplovali“ krajiny ako Čína, India či Turecko. So štipkou cynizmu by sme mohli konštatovať, že všetci boli spokojní. Európania sa s pridanou hodnotou zlepšenej karmy zbavili odpadu a ázijské fabriky z neho „vďačne“ vyrábali nové produkty, ktoré vo významnej miere putovali naspäť do Európy. Cirkulárna ekonomika ako z čítanky. Teda až do momentu, keď Ázia začala ukazovať európskemu plastu „stop“. Okrem jeho diskutabilnej kvality bol dôvodom i masívny návrat výrobcov k lacnej rope, ktorú ázijské fabriky prakticky zo dňa na deň vymenili za európsky recyklát. Výsledkom je kopiaci sa plastový odpad, o ktorý nikto nemá záujem. A to i napriek jeho historicky nízkym cenám.
Desivé svedectvá tohto problému môžeme vidieť nielen na fotkách odpadu plávajúceho v moriach, ale aj na skládkach, na ktorých môžeme nájsť množstvo recyklovateľných komodít. „V súčasnosti je najpohodlnejšie i najlacnejšie odpad skládkovať bez ohľadu na to, či ide o odpad zmesový či triedený. Okrem pekne znejúceho dôvodu ,udržateľnosti‘ nemajú teda samosprávy či firmy iný motivátor, aby recyklovateľný odpad neskládkovali. Preto je dôležité, aby sme začali otvorene diskutovať o skutočných nákladoch skládkovania a zarátali do nich aj ekonomické a environmentálne škody. Keby sa vyčíslilo, koľko stojí hasenie stoviek požiarov, ku ktorým ročne na skládkach prichádza, či likvidácia ekologických záťaží spôsobených skládkovaním, prestali by sme hovoriť o lacnej a dobrej ceste,“ hovorí Soňa Jonášová z českého Inštitútu cirkulárnej ekonomiky.
Na dotrieďovacej linke prichádza k oddeleniu recyklovateľného a nerecyklovateľného odpadu. Recyklovateľný odpad putuje k odberateľom, nerecyklovateľný do zariadenia ZEVO, kde sa z neho po zmiešaní s komunálnym odpadom vyrobí elektrina a teplo. Pokiaľ mesto ZEVO nemá, odpad skončí na skládke. ZDROJ: ewia a.s.
Ako vykľučkovať zo slepej uličky?
Zlyhávanie recyklácie potvrdzuje ešte jeden príklad. Debata o podpore recyklačného systému bola počas uplynulých vlád redukovaná na tému triedenia odpadu. Výsledkom je situácia z praxe, ktorú opisuje Ján Chovanec: „Povedali sme A, no s B i C už máme problém. Našou mantrou sa stala vysoká miera triedenia, no akosi zabúdame na ďalšie fázy. Preto sa okrem triedenia treba zamerať aj na recyklačné technológie. Ak za súčasného stavu prudko zvýšime mieru triedenia, iba tým umocníme problém s následným odbytom recyklovateľných materiálov. Výsledkom bude, že hromady odpadu na skládkach naďalej porastú.“ Odborníci sa zhodujú v tom, že debata o recyklácii potrebuje nevyhnutný reštart. Výsledkom má byť systém odolný voči volatilite trhu i nevyspytateľnému ľudskému faktoru. „V reakcii na krízu spojenú s pandémiou COVID-19 pôjde mnoho investícií do udržateľných technológií – takže teraz je ten správny okamih. K tomu je však potrebné pridať vôľu a osvietené myslenie politických predstaviteľov, aby sa opätovne neinvestovalo do systému, ktorý môže skolabovať. V Európe je tento trend úplne jasný a preto treba podporovať víziu Green Deal,“ dopĺňa Soňa Jonášová.
Každý systém potrebuje PLÁN B. Ponúka sa ZEVO
Technológia ZEVO (Zariadenie na energetické využitie odpadu, v zahraničí označované ako Waste to Energy Plant) bola časťou verejnosti dlhé roky vnímaná ako model, ktorý je voči recyklácii v konkurenčnom postavení. Jednotlivci z radov ekologických aktivistov dokonca premene odpadu na elektrinu a teplo vytýkali, že spôsobuje stagnáciu recyklácie, keďže spracúva aj odpad, ktorý by mohol byť za iných okolností zrecyklovaný. Debata sa začala otáčať pred niekoľkými rokmi spolu s množiacimi sa odbytovými problémami recyklátov. K definitívnej názorovej obrátke došlo v momente spomínaného ázijského problému s odberom európskeho plastu. Ten v plnej nahote poukázal na neexistujúce záložné riešenie schopné efektívne zhodnotiť odpad, o ktorý nikto nemá záujem. Výsledkom je séria iniciatív žiadajúcich rozšírenie európskej siete zariadení ZEVO. Ich pôvodným aktérom bola organizácia CEWEP (Konfederácia európskych zariadení na energetické využitie odpadu). K CEWEP-u sa postupne pripojil FEAD (Európska federácia odpadového hospodárstva) a najnovšie aj samotní recyklátori z organizácie EURIC, ktorí vo svojej reakcii na návrh iniciatívy Green Deal upozornili Európsku komisiu na „nedostatok európskych kapacít ZEVO spôsobujúci problémy s efektívnym spracovaním zvyškov z recyklačných činností“.
Tento stav podľa EURIC-u v posledných rokoch nielen obmedzil, ale dokonca zastavil operácie vo viacerých európskych recyklačných zariadeniach. Potrebu oživenia debaty o energetickom zhodnocovaní odpadu si pravdepodobne uvedomuje aj nová slovenská politická garnitúra. Dôkazom je časť programového vyhlásenia Vlády SR, hovoriaca o podpore energetického zhodnocovania nerecyklovateľného odpadu. Všetky hlasy sa zhodujú v jednom. Je pravda, že recyklácia predstavuje spôsob nakladania s odpadmi, ktorý je nadradený energetickému zhodnocovaniu, no zároveň sa treba poučiť z chýb minulosti. Ich následkom sme sa dnes ocitli v situácii kolabujúceho systému nakladania s odpadmi. Namiesto toho, aby sme ich efektívne materiálovo či energeticky zhodnotili, pozeráme sa na rastúce hory odpadu na skládkach.
Pokračovanie článku nájdete TU
(PR)