RNDr. Ján Chovanec
Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V minulosti pôsobil ako projektový manažér desiatok environmentálnych projektov zameraných na riešenie problematiky nakladania s nebezpečnými odpadmi, recyklácie odpadov, environmentálnych záťaži, čistenia odpadových vôd a emisií. Ako konzultant má skúsenosti aj s viacerými environmentálnymi rozvojovými projektmi v Srbsku, Rumunsku a vo Vietname. V spoločnosti KOSIT a. s., zastáva pozíciu riaditeľa pre životné prostredie.
V akom stave sa k vám dostáva odpad, ktorý ľudia či firmy vyseparujú?
Žiaľ, často v zúfalom. Napriek obrovskému množstvu energie a financií, ktoré boli doteraz investované do osvety, ľudia naďalej pristupujú k separovaniu laxne. Výsledkom je, že aj po dotriedení separovaného odpadu je z neho možné zrecyklovať len približne polovicu. Zároveň treba dodať, že v prípade niektorých výrobkov či obalov nie je problém v ľudskom prístupe, ale v tom, že sú v podstate nerecyklovateľné, keďže sú vyrobené z rôznych materiálov. Ich oddeľovanie je finančne natoľko náročné, že aj keby k nemu prišlo, tak by sme vo výsledku mali surovinu, ktorá by bola prakticky nepredajná.
Čo sa dá robiť s takýmto nerecyklovateľným odpadom?
Na Slovensku existujú iba dve možnosti. Tou horšou je skládkovanie so všetkými environmentálnymi dôsledkami. Lepšou je zmiešanie takéhoto odpadu so zmesovým komunálnym odpadom z čiernych kontajnerov a jeho premena na teplo a energiu v ZEVO (Zariadenie na energetické využitie odpadu). Žiaľ, takéto zariadenia máme na Slovensku iba dve – v Bratislave a v Košiciach. Zvyšok Slovenska je odkázaný na umiestňovanie takéhoto odpadu na skládky. Ide o smutný obraz slovenského odpadového hospodárstva.
Ako riešia situáciu s nerecyklovateľným odpadom v zahraničí?
V Rakúsku, vo Fínsku či Švédsku, kde majú dostatok zariadení ZEVO, majú o riešenie problému postarané. Odpadári v týchto krajinách sa už roky držia rozumnej zásady – zrecyklujme, čo sa dá a zvyšok premeňme na teplo a elektrinu. Systém postavený na mixe materiálového a energetického zhodnocovania odpadu je tam budovaný desiatky rokov a aj vďaka nemu si tieto krajiny môžu dovoliť „luxus“ v podobe zákazu skládkovania. Na Slovensku ide skôr o tému z kategórie sci-fi.
Ako sa v týchto krajinách pozerajú na ZEVO samotné recyklátorské spoločnosti?
O rivalite tam nie je žiadna reč. Okrem spomínaného nerecyklovateľného odpadu, ktorý ostáva po dotriedení aj samotná recyklačná linka, produkuje značné množstvo zostatkového, teda nerecyklovateľného odpadu, ktorého sa musí zbaviť. Preto v týchto krajinách nie sú zariadenia ZEVO pre recyklačné spoločnosti konkurenciou, ale skôr partnerom. Dôkazom je iniciatíva EURIC (Európska konfederácia recyklátorov), ktorá sama priznáva, že recyklátorské linky v rôznych štátoch EÚ čelia vážnym kapacitným problémom a nedokážu spracovať všetok reziduálny odpad, ktorý vzniká pri recyklácii priemyselných odpadov. S odbytom reziduálneho odpadu majú problém Belgicko či Francúzsko, kde musia odstavovať svoje recyklačné zariadenia. A preto sa EURIC prihovára za výstavbu nových zariadení ZEVO, kde možno tento odpad zhodnotiť. Je úplne očividné, že recyklácia a ZEVO sa navzájom potrebujú.
Aký má v tejto otázke názor EÚ?
Smernica EÚ určuje percento dosiahnutia cieľov a limitov tak pre recykláciu, ako aj energetické zhodnotenie podľa jednotlivých odpadových komodít. Žiaľ, ide o smernicu, ktorá z nášho pohľadu nereflektuje na súčasný problém s recykláciou. Uvediem príklad týkajúci sa elektroodpadu. Značnú časť odpadu z elektrozariadení predstavuje plastový odpad, ktorý je v súčasnosti ťažko recyklovateľný a ekonomicky nezaujímavý aj kvôli zákazu vývozu do Číny. Spracovatelia elektroodpadov sa však musia riadiť limitmi a cieľmi zhodnotenia, ktoré sú obsiahnuté v smernici EÚ, ako aj v slovenskej legislatíve. Inak povedané pri spracovaní elektroodpadu sa musí určitý podiel odovzdať na opätovné použitie, recykláciu, energetické zhodnotenie či zneškodnenie. Ako príklad uvediem nefunkčné chladničky, sporáky či práčky, pri ktorých je povinnosťou spracovateľa zabezpečiť, aby sa minimálne 80 % elektroodpadu opätovne použilo, príp. zrecyklovalo, len 5 % energeticky zhodnotilo a maximálne 15 % zneškodnilo, teda uložilo na skládku. Pritom pri tých 15 % ide o odpad, ktorý by sa pokojne mohol zhodnotiť a vyrobila by sa z neho elektrina a teplo v ZEVO. Inými slovami – aj samotné normy Európskej únie skôr napomáhajú skládkarským firmám namiesto toho, aby posilňovali pozíciu zhodnocovania odpadu. Preto je dôležité prehodnotiť stanovené ciele v rámci celej EU a dať väčšiu šancu energetickému zhodnoteniu, a to aj z dôvodu spomínanej nedostupnosti recyklačných kapacít.
Čo hovoríte na názor, že ZEVO je technológia, ktorá spôsobuje stagnovanie recyklácie?
Je to mýtus. Okrem jednoznačných dát z vyspelých krajín EÚ, kde vidíme, že v krajinách, kde je dostatok zariadení ZEVO, je aj vysoká miera recyklácie, to potvrdzuje aj nedávna štúdia Petra Quickera z Univerzity v Aachene a Stefana Consonniho s Mariom Grossom z Politecnico di Milano. Títo rešpektovaní experti na odpadové hospodárstvo bod po bode vyvrátili všetky mýty, ktoré sú v súvislosti s energetickým využitím odpadu šírené rôznymi konšpirátormi. Treba sa držať faktov potvrdzovaných každodennou praxou a dúfať, že sa aj Slovensko v tejto otázke konečne prebudí. Programové vyhlásenie Vlády SR so zmienkou o podpore energetického zhodnocovania nerecyklovateľného odpadu je v tomto smere malým prísľubom nádeje, že sa v najbližších rokoch môžeme vydať na cestu vyspelých krajín.
Predchádzajúci článok nájdete TU
(PR)