Ešte v roku 2009 túto povinnosť napadli traja občania na Ústavnom súde, pričom veta mala podľa nich ohrozovať ateistov či agnostikov. Otázne bolo aj to, ako táto povinnosť vplýva na sekularitu chorvátskeho štátu. Občania pred súdom tvrdili, že chorvátski prezidenti, ktorí sú napríklad ateisti, sú diskriminovaní, lebo musia Boha vzývať aj napriek tomu, že sú neveriaci.

Zakotvené v ústave
Kontroverznú povinnosť prísahy novozvoleného prezidenta ustanovuje článok 49 chorvátskej ústavy. Podľa nej prezident slávnostne prisahá, že bude úrad chorvátskeho prezidenta vykonávať svedomito a zodpovedne a v prospech Chorvátov a všetkých občanov. Ako chorvátska hlava štátu budú dodržiavať ústavu a zákony. Prezidenti ďalej sľubujú, že budú dohliadať na riadnu a spravodlivú prevádzku všetkých orgánov štátnej správy, zabezpečia nezávislosť, existenciu a jedinečnosť chorvátskeho štátu. Prísaha sa zakončuje slovami „Tak mi Boh pomáhaj“.

Len slávnostný akt
Sudcovia v rozhodnutí tvrdia, že veta je len slávnostným aktom a nikoho nediskriminuje. Vo vysvetlení uvádzajú, že prísahu prezident vyhlasuje pred verejnosťou, aby ukázal svoju lojalitu k ústave a hodnotám, ktoré jej text presadzuje. „Táto veta sama osebe nie je v priamej či nepriamej súvislosti s akoukoľvek náboženskou vieru zvoleného prezidenta. Slová ,Tak mi Boh pomáhaj‘ neukladajú prezidentovi republiky žiaden náboženský záväzok. Keďže prísaha nie je aktom predstavenia prezidentovej viery, tieto slová nemôžu jeho vieru ani uraziť,“ píšu sudcovia.

Slovenský prezident skladá sľub pred parlamentom do rúk predsedu Ústavného súdu. Text prísahy však slovo „Boh“ neobsahuje. Ak však novozvolený prezident sľub odmietne alebo ho vysloví s výhradou, má to za následok neplatnosť jeho voľby. Boh sa nespomína ani v sľube českých prezidentov. Na druhej strane, napríklad poľská právna úprava dáva hlavám štátu na výber, či známu formulku na konci svojej prísahy použijú alebo nie.ad✕✎