Zažíva Česká republika biedu politiky alebo je povolebný pat pre politikov hviezdnou chvíľou? Po piatich týždňoch od parlamentných volieb sa zdá, že pravdu majú pesimisti. Okolnosti naplno obnažili slabiny politického systému našich susedov a tí -- na rozdiel od Slovenska, kde nový kabinet už funguje, hoci voľby tam boli o dva týždne neskôr -- nielenže nemajú novú vládu, ale ani novú fungujúcu Poslaneckú snemovňu. Kým sa neuskutoční jej ustanovujúce zasadanie, premiér Jiří Paroubek nemôže odstúpiť. A jej ustanovujúce zasadanie sa nemôže skončiť, kým sa politické strany nedohodnú aspoň na osobe predsedu snemovne.
Dva pokusy už zlyhali, k tretiemu sa schyľuje, provizórium pretrváva. Sily zamýšľanej novej pravicovej koalície a sily ľavicových strán sú totiž vzácne vyrovnané, 100 : 100 v dvestočlennej snemovni. Keďže tvorcovia ústavy na podobné "detaily" nemysleli, letné politické predstavenie na Vltave sa tak skoro ani nemusí skončiť, lehoty jednoducho nie sú stanovené.
Na kreslo predsedu snemovne si robí nárok sociálna demokracia, ktorá nsúhlasí s tým, aby všetky štyri najdôležitejšie štátne funkcie pripadli ODS (prezident i predseda senátu už sú z tejto strany, teda sa hrá o premiéra a predsedu snemovne). Na presadenie nároku síce ani ČSSD nemá dosť síl, ale zato je schopná spolu s KSČM blokovať akýkoľvek posun vpred. "Ja už neviem, čo vlastne chcú (sociálni demokrati), asi len blokovať rokovania alebo škodiť," trpko skonštatoval predseda ODS Mirek Topolánek, nádejný premiér. Na to, že od začiatku si musel byť vedomý neveľkej šance na úspech, začal vcelku s vervou, keď podivuhodný politický konglomerát zvaný Strana zelených a ani ľudovcov veľmi do spolupráce tlačiť nemusel. Svetlo sveta uzrela koaličná dohoda, ba aj konkrétna ministerská zostava, ktorej členovia sa silácky usmievali a sebavedome vyslovovali hneď od prvej chvíle.
Topolánek v pondelok zatiahol záchrannú brzdu. Do vládnej koalície aspoň navonok prizval aj sociálnych demokratov, hoci bokom ponechal otázku, na čo by obom tzv. veľkým stranám boli v prípade spoločného vládnutia potrební ešte aj dvaja politickí trpaslíci pri nohách. Že by do počtu? Sociálna demokracia reagovala kontranávrhom, podľa ktorého by bola pre ňu prijateľná menšinová vláda ODS. Tu zas šípi nebezpečenstvo predseda KDU-ČSL Miroslav Kalousek: "Myslím si, že je logická stratégia ČSSD, že podporí vládu, ktorá bude čo najslabšia, aby ju mala, takpovediac, na lopate."
ČSSD súčasne navrhuje odsunúť piatkové tretie kolo voľby predsedu snemovne, aby strany získali čas. Iste, ide tu aj o brnkanie na nervy a o tajnú nádej, že niektorá zo strán napokon predsa len podľahne sústredenému tlaku tlače, verejnosti i súperov.
Do rokovania mieni podľa vlastných slov "ešte v tomto týždni" vkročiť i prezident Václav Klaus, ktorého pozícia je však nedôveryhodná. Jednak je čestným predsedom ODS, potom ani on nemá v rukách čarovný prútik a cestu k čestnému riešeniu si zahatal už skôr, keď v minulosti od sociálnych demokratov mimo rámca ústavy požadoval 101 poslaneckých podpisov vopred, aby takto doložili väčšinu nutnú na vládnutie. V prípade zostavovateľa "vlády in spe" Topolánka podpisy vopred náhle nebolo treba.
Česká politická scéna je pritom nestabilná už dlhodobo, veď aj doteraz vládla len chabá stojednotková koalícia. Zúčastnení aktéri si však tento fakt priznávajú len neradi a vždy sa stavali skôr do pozície stredoeurópskych profesorov, ktorí sa na ťažkosti vládnutia v okolitých postsocialistických štátoch pozerali zvysoka s pocitom istej nadradenosti. Teraz dochádza k okamihu čírenia vína. I českí politici na vlastnej koži spoznávajú, že voči krízam nie je imúnny nikto a že večné odvolávanie sa na prvorepublikové demokratické tradície nemôže byť návodom na nič. Skôr by sa žiadalo zobrať rozum do hrsti.