Nie každý vie, že okrem hlavnej scény, do ktorej sa vchádza z Námestia SNP, má Divadlo Astorka ešte aj štúdio, do ktorého sa vchádza z Nedbalovej ulice. Hovorí sa mu -- nie náhodou -- Trezor: za druhej svetovej vojny sa tu skrýval slovenský poklad.
Blyštia sa však aj iné veci ako zlato -- dnes oceňujeme v Trezore dobré umenie. Napríklad v piatok 23. februára tu Erik Ondrejička, dosiaľ známy ako autor básnickej zbierky Na vnútornej strane viečok, "debutu roka 2004", čítal zo svojej novej knihy Tanec večerných vločiek.
Hoci bolo vopred jasné, že obecenstvo nezažije nič iné, len čítanie poézie, Trezor bol nabitý. Okrem básnika a flautistky Danky Homolovej sa obecenstvu prihovorili a Ondrejičkove básne recitovali aj ďalší básnici -- Alenka Kanásová a Jozef Michal Urbánek. Výzva, aby som vystúpil, neobišla ani mňa.
Porozprával som teda, ako som toť ktorýsi večer strávil s Erikom v krčme Next Apachi (čítaj Nech sa páči) na Panenskej ulici -- jej majiteľ, mladý Kanaďan Ben, tam "namiešal" zázračné prostredie z alkoholov a kníh. Erik sa s ním pustil do debaty o Vonnegutových Sirénach z Titanu, a ja som sa dozvedel, že nad tou knihou si kedysi nielen poplakal, ale veta z nej sa stala aj jeho krédom: "I guess, somebody up there loves me."
"A je to naozaj tak," dodal som. "Niekto tam hore má Erika rád. Zatiaľ čo iní básnici musia písať nezrozumiteľne, aby sa neprišlo na to, že sú bez talentu, Erik Ondrejička dostal zhora taký talent, že jeho básne zostávajú dobré, aj keď sú zrozumiteľné." Ako dôkaz som potom aj ja jednu z jeho najkrajších básní -- Hľadanie -- zaradil medzi poklady, ktoré môžu šíriť dobré meno Trezoru:
Hľadal som liek na smutné pocity
no najlepším si bola v noci ty...