Malé národy, veľké ilúzie

Obrazy jednotlivých národov si často kreslíme na základe jedného nepríjemného zážitku či dokonca len na základe sprostredkovanej skúsenosti. S príslušníkmi vlastného národa sa však stretávame dennodenne. A napriek tomu, že najviac urážok, poníženia musíme nutne zažívať od nich, vlastný národ často heroizujeme, idealizujeme a svoje traumy prenášame skôr na okolité etniká.

Medzi časopisom a nebom
Stereotypné predstavy o sebe a iných nie sú, samozrejme, len slovenskou doménou. Svoje autoportréty a portréty iných majú načrtnutí všetci. Prečo nie? Nie je vo fyzických silách človeka spoznať všetkých ľudí na Zemi. Otázkou je, či tieto obrazy aspoň sčasti zodpovedajú skutočnosti. Medzinárodný výskum mapujúci 49 národov, ktorý zverejnil časopis Science, však naznačuje, že také nebo, kde sú podľa vtipu policajti Angličania, varia Francúzi, milenci sú Taliani, autá opravujú Nemci a všetko riadia Švajčiari, by možno nikto nechcel. Podľa vedcov sú totiž národné stereotypy úplne chybné.

Svetáci medzi kastami
Susedia Česi si napríklad sami o sebe myslia, že sú ako národ konfliktní a nepríjemní. V skutočnosti však patria k najviac priateľským kultúram na svete. Vo svetovom porovnaní majú mimoriadne vysoké skóre v skromnosti a nesebeckosti. Angličania sa zase dozvedeli, že vôbec nie sú tichí, rezervovaní a usadlí, ale, naopak, patria k najväčším extrovertom a sú medzi národmi najviac naklonení experimentom. Indovia si o sebe myslia, akí sú svetáci, ale v skutočnosti sú vraj oveľa viac v zajatí konvencií ako zvyšok sveta. A ani Taliani vraj nie sú takí plejboji, ako si o sebe sami i iní myslia.

"Šaleny", nie šialený
Existuje však vôbec niečo také ako národné vlastnosti? Ako pre HN povedala psychologička Lucia Adamovová z Ústavu experimentálnej psychológie SAV, ktorá sa na výskume podieľala, pojem národný charakter sa vzťahuje na osobnostné vlastnosti, ktoré vnímame ako typické pre členov nejakej kultúry. Hoci má svoj vzťah k osobnostným črtám jednotlivých členov kultúry, nemusí to znamenať, že reprezentuje najčastejšie sa vyskytujúci typ osobnosti. "Môžeme si napríklad predstaviť typického východniara ako "šaleného", hoci objektívne na východnom Slovensku s veľkou pravdepodobnosťou nie je vyššia koncentrácia psychicky narušených ľudí než v iných častiach Slovenska. Najvhodnejšie je zistiť priemernú úroveň jednotlivých osobnostných čŕt členov konkrétnej kultúry."

Jeden za všetkých
Výskumníci zvolili pre svoju štúdiu päťfaktorový model osobnosti. Ten skúma črty, vďaka ktorým možno povedať o človeku, či je emocionálne stabilný alebo labilný (neurotizmus), či je extrovertný alebo introvertný, či je otvorený voči zážitkom, do akej miery je prívetivý a prosociálne orientovaný a či je svedomitý. "Keď sa teda povie, že Slováci sú extrovertný národ, znamená to, že celková úroveň extraverzie (spoločenskosti - pozn. red.) u Slovákov je vyššia než v ostatných kultúrach." Práve národný charakter si laici zamieňajú so stereotypmi. Inak povedané, ide o presvedčenie, že ľudia istej skupiny majú určité vlastnosti - konkrétne osobnostné črty, fyzický zjav a typ správania. Nie všetky stereotypy odrážajú realitu presne a stereotypne prisudzované negatívne vlastnosti často vedú k rasovým, rodovým, etnickým a iným predsudkom. Neberiem pritom ohľad, aký človek v skutočnosti je.

Jednoducho Talian!
Adamovová pripúšťa, že informácia o inom človeku je taká komplexná, že sme v podstate nútení ju zjednodušiť. Preto si naša myseľ dá dohromady zhluk nejakých vlastností - počerný, temperamentný, hlučný, lajdácky a podobne, a keď sa stretne s takým človekom, kde môže identifikovať nejakú z vlastností, automaticky ju spojí aj s ostatnými. "Takže nie je prekvapujúce, že (v programe VyVolení - pozn. red.) tmavšiemu, kučeravému, na Slováka trošku exoticky vyzerajúcemu mužovi zhltla veľká časť spoluobčanov, že je Talian." Aj preto sa môžeme len ťažko vyhnúť tomu, že sa u nás nejaké stereotypy o iných národoch vytvoria.

Menej fantázie, viac depresie
Výsledky posudzovania typického Slováka a Čecha slovenskými respondentmi (vysokoškolskými študentmi) analyzovali psychologičky Emília Ficková a Lucia Adamovová. Čo z toho vyplynulo? Sme viac spoločenskí, menej otvorení voči novým skúsenostiam, o trochu menej neurotickí, prívetivejší a svedomitejší. Naši študenti si v tomto porovnaní o Slovákoch tiež myslia, že sú depresívnejší. V hre je aj menšia rozpačitosť, väčšia asertivita, nižšia aktívnosť, zriedkavejšie vyhľadávanie vzrušenia a väčšia spokojnosť. Ďalšie priznanie? Nemáme oproti Čechom príliš bohatú fantáziu a sme menej tolerantní.
Na druhej strane hranice analyzovala výsledky posudzovania typického Slováka a Čecha českými študentmi Martina Hřebíčková z Psychologického ústavu AV ČR v Brne. Česi v nás vidia silnejších extrovertov, ktorí sú viac otvorení novým skúsenostiam, prívetivejších, menej svedomitých, o niečo menších neurotikov.

Rómska istota
Otázkou zostáva, do akej miery dochádza k dedeniu stereotypov. "Vo všeobecnosti prevláda názor, že stereotypy sú odolné voči zmene, sú vysoko konsenzuálne a pre stereotypne vnímanú skupinu väčšinou nepriaznivé. To znamená, že stereotypy možno len ťažko zmeniť, a hoci by sme ich aj zmenili, nedosiahneme automaticky aj zlepšenie vzťahov medzi jednotlivými skupinami, pretože nové stereotypy môžu byť rovnako nepriaznivé a konsenzuálne než tie, ktoré sme práve nahradili," vysvetľuje Adamovová.
Sociológ Vladimír Krivý však v knihe Krajina v pohybe upozorňuje na oslabovanie predsudkov k iným etnikám (nie úplne sa to však dá povedať o vzťahu majority k rómskej menšine), ktoré môžu byť ďalšou fázou po vlne vypätej etnickej neznášanlivosti. "Tento trend určite nie je odstraňovaním etnickej intolerancie, ale skôr čiastočným usínaním pre toto obdobie."

Nikto nám nič nedožičí
Postupne sa menilo aj vnímanie našich utláčateľov. Vladimír Krivý je tiež, spolu s etnologičkou Elenou Mannovou, autorom jednej kapitoly v nedávno vydanej publikácii Mýty naše slovenské. "S predstavou nesmierne dlhej poroby Slovákov sa viaže celý komplex mýtov: 1. mýtus zlatých časov, 2. obraz dedičného nepriateľa, 3. mýtus tisícročného boja za vlastnú štátnosť a 4. mýtus jednoty, spätne premietanej na proces vzniku etnika." Po páde monarchie sa obraz utláčateľa zmenil. Časť ľudáckych a komunistických politikov využívala metaforu Slovenska ako českej kolónie. Po druhej svetovej vojne sa Slováci štylizovali do úlohy obete nemeckého fašizmu. Mýtus obete slúži všeobecne ako alibi, aj ako hybná sila agresie - je to dobrý "materiál" pre vodcu, ktorý neargumentuje, ale využíva city.

Elita a jej národ
Etnologička Eva Krekovičová v rovnakej knihe píše: "K autostereotypom patrí i obraz Slováka - biedneho pastiera či roľníka, odetého do charakteristického odevu vidiečana z hôr. Takáto "typická" figúrka Slováka predstavuje už všeobecne prijímaný a zrozumiteľný kód." Pre štúrovcov reprezentoval "slovenský ľud", jeho jazyk a kultúra, jediný zdroj čistoty a originality tohto národa. Domáca elita podľa nej pozerala na Slovákov minimálne v dvoch významoch: 1. "Slováci = oni", t. j. príslušníci najširších sedliackych a pastierskych vrstiev; 2. "Slováci = my", t. j. k tejto časti uhorského národa sa hlásiaci a túto skupinovú identitu konštruujúci a vyznávajúci vzdelanci.

Pastier zostáva, ovce nie
Napriek tomu Krekovičová uznáva, že v tom čase bol mýtus potrebný a užitočný. Naše vnímanie Slovákov však napriek tomu zostáva často dodnes na úrovni 19. storočia. Na tomto stave sa podpísala aj komunistická ideológia, ktorá priamo nadviazala na mýtus plebejskosti a obohatila obraz "Slováka - roľníka a pastiera" o ideologický rozmer. Jednoduchý človek a masy sa stali "tvorcami dejín". Plebejský autoobraz Slováka na seba nabaľuje ďalšie stereotypy a mýty. Na jednej strane je to pastier, ale tiež trpiteľ a pasívny činiteľ dejín, na druhej strane hrdina sociálneho odboja - revolučný zbojník.
S ním súvisí dôverne známy obraz Slováka - baču s fujarou a ovcami. Takéto vnímanie má síce svoje korene v obraze, aký si o Slovákoch vytvorili iné národy, predovšetkým Maďari a Česi, ale táto predstava pastiera v úlohe autoportrétu Slováka dodnes funguje. Našťastie, viac v oficiálnej a "národnej" kultúre, a menej už v bežnej identifikácii.