Súčasné české seriály sú väčšinou len telenovely alt. Ani jedna z televízií sa nezaoberá hľadaním svojej identity

Na producenta si vyberáte skôr umelecky náročnejšie a odvážnejšie programy. Napríklad pri filme Nuda v Brně pracovali herci bez honoráru, len s vidinou neistého zárobku v budúcnosti. Prečo ste si vybrali túto ťažšiu cestu?
-- To nemá s peniazmi nič spoločné. Nuda v Brně mala dramatický priebeh. Keď som bol riaditeľom divadla v Karlových Varoch, režíroval tam Vladimír Morávek Dostojevského Nežnú s Janom Budařom v hlavnej úlohe. Takže sme boli traja cudzinci v jednom meste a automaticky sme sa spriatelili. Počas rôznych debát po skúškach sme sa dostali aj k tomu, ako sa muži síce tvária ako kohúti, ale v skutočnosti majú aj oni rôzne problémy. A tak sme ťapli, že o tom natočíme film. Ale Štátny fond pre podporu kinematografie nám dvakrát odmietol poskytnúť peniaze. Príčina? Zlý scenár. Preto bolo pre nás dosť veľkou satisfakciou, keď film dostal Českého leva práve za najlepší scenár...
Naozaj ste pracovali bez honoráru?
-- Do projektu sme išli bez základného vkladu (rovnakým spôsobom natočil kolega Viktor Schwarz Divoké včely). Len neskôr sa mi podarilo presvedčiť priateľa z distribučnej spoločnosti o istom vklade. Nakoniec nám pomohla aj Česká televízia, ale viac sme už nedostali. A keďže v takýchto prípadoch je najlepšie šetriť, rozhodol som sa, že budeme robiť to isté. Ja, Morávek i Budař sme sa zriekli honoráru a navrhli sme to aj ostatným spolupracovníkom. Niektorí to prijali, iní neboli veľmi nadšení. Samozrejme, s osvetľovačmi alebo taxikármi, to nešlo. Nakoniec získali oveľa viac, ako mohli očakávať. Táto cesta sa však nedá opakovať príliš často.
Určite nie, ale možno aj kvôli takýmto ľuďom žije český film dodnes...
-- To áno, ale nie medzi všetkými, len medzi spriaznenými dušami. Ale platí to aj v opačnom prípade, keď sa nám podarí získať peniaze, pretože najlepšie sa spolupracuje s ľuďmi, ktorí vám rozumejú.
Ale dnes sú producenti známi najmä ako ľudia, ktorým ide o zisk. Nemáte aj takéto ambície?
-- Odvtedy, čo som sa stal nezávislým producentom, točím len to, čo sa mi páči. Ale musím sa priznať, že od svojich filmov nie som úplne závislý, pretože učím aj na FAMU a okrem toho som aj umeleckým manažérom Divadla Minor.
Je producentská brandža veľmi drsná?
-- Producentská brandža je podobná ostatným povolaniam. Kto však ide cez mŕtvoly, ľahšie by podnikal s ľahkými vykurovacími olejmi. Pri filme je často výsledok aj umeleckým rizikom. Odkedy si vedia české filmy na seba zarábať, odvtedy je dusno.
Podľa niektorých kritikov česká kinematografia -- napriek množstvu filmov, ktoré vyrába -- nekvitne, pretože zápasí s nedostatkom financií. Stotožňujete sa s tým?
-- Určite. Odráža sa to nielen na technickej, ale aj na umeleckej úrovni filmu, pretože existuje limit. Film sa dá urobiť za 24 hodín -- ako to dokázal F. A. Brabec -- ale to je, pochopiteľne, hlúposť, pretože natáčanie nie sú dostihy. V prípade umeleckej hodnoty sa síce nedá generalizovať, ale pri technickej stránke je to bez diskusie.
Aj Nuda v Brně predsa potvrdzuje, že aj za "málo peňazí sa dá urobiť veľa muziky"?!
-- Áno, ale nedá sa z toho spraviť princíp. Môžete to skúsiť raz, dvakrát a väčšinou pri debute. Tam každá menšia chyba hrá s vami. Napríklad Vladimír Morávek nikdy neštudoval na žiadnej filmovej škole. Dokonca by som povedal, že o filme veľa nevie. Tak sme mali dve možnosti -- buď spraviť ďalšiu zlú strojovú výrobu alebo ročnú prácu, ktorá má hodnotu. Uprostred filmu sa dokonca objaví slovíčko "handmade", čo znamená domácky vyrobený. Čiernobiele snímky natáčané na 16-milimetrový film majú práve tento pôvab. A rôzne chybičky v strihu alebo zápise pôsobia milo až amatérsky. Takže takýmto spôsobom môžete akousi profesionálnou nedokonalosťou prirodzene poukazovať na silu daného obsahu, ktorý akoby ešte viac vystúpil do popredia. Inak dobrý film nič nezaručí. Keď sa to podarí, je to zázrak.
A necítite istú profesionálnu deformáciu, keď sa aj na veci v súkromnom živote pozeráte cez otázku koľko?
-- Ale nie. Práveže ja tie peniaze ani nevidím.
Ako potom fungujete v praxi?
-- Samozrejme, keď robím na projekte, vždy hneď rozmýšľam aj o tom, kde by som získal peniaze. Keď sme napríklad robili Rok ďábla, vtedajší riaditeľ Českej televízie (ČT) v Brne natočil niekoľko šialených seriálov a nutne potreboval nadchnúť intelektuálnych kritikov. Tak som mu povedal, že mu natočíme niečo, za čo dostane Českého leva... Brnenská televízia nakoniec peniaze pre Rok ďábla vybojovala. To bol jeden z producentských ťahov, keď bol aj vlk sýty, aj ovca celá, pretože aj Brno chce byť niekedy väčšie ako Praha. Jednoducho vždy krvopotne uvažujem a hľadám nejakú cestičku. Získavať prostriedky rovnakou cestou by ma nebavilo. A keďže som získal veľkú lásku k americkým distribútorom a multikinám, budeme nakrúcať film, ktorý ani nepôjde v kinách, len na hudobných festivaloch a v krčmách. Literárna predloha filmu mala náklad 120-tisíc výtlačkov, takže verím, že existuje skupina ľudí, ktorá nemusí jesť popcorn a pozrie si film aj v krčme. A ešte z toho bude mať aj radosť.
Existuje zásadný rozdiel medzi stredoeurópskym a, napríklad, hollywoodskym producentom?
-- Asi áno. Keď je napríklad večierok v Cannes, ktorý usporiada Americká filmová asociácia, vystreľujú úžasný ohňostroj, ktorý na nebi zobrazí meno Arnolda Schwarzeneggera. A za vrchstolom sedia režiséri a herci komerčných filmov. A keď na inom mieste organizuje večierok Európska filmová akadémia, večierok prebieha v tichosti a v popredí sedia režiséri nesúci hlavné myšlienky diela. Chlapi so špinavými rukami, ktorí kšeftujú s peniazmi, sedia na druhom konci sály.
Čo to teda znamená?
-- Že tí, ktorí sa zaoberajú viac duchovným svetom, nekričia. Že Amerika je perifériou Európy a že kultúra má u nás väčšiu tradíciu. Ale nedá sa to paušalizovať. Keď sa na to Zdeňka Svěráka pýtali, odpovedal, že je veľkým paradoxom, že americké filmy sú hlúpe a európske inteligentné. Keď mu oponovali, že tam predsa existuje aj Woody Allen, odpovedal, že to je práve ten paradox. Ale podľa mňa to nie je žiadny paradox, pretože každý, kto v Amerike robí filmy blízke Európe, ju nemá rád.
Produkovali ste aj niektoré slovenské filmy. Nebáli ste sa?
-- Koprodukoval som film Záhrada a šesť ďalších slovenských projektov, televízny program Šikmá plocha i iné televízne relácie. Nezaoberám sa národnosťou tvorcov, ale prínosom pre diváka. Slovensko je nám logicky najbližšie aj jazykom. Podstatné problémy máme stále rovnaké. Na druhej strane, nemám rád ani koprodukcie s násilne zakomponovanými hercami a motívmi.
Čo máte na mysli?
-- Napríklad v jednom česko-nemeckom seriáli, odohrávajúcom sa v zdravotnom stredisku, si nemecká strana presadila 50-ročnú herečku, do ktorej sa zamiluje 30-ročný Heřmánek a majú spolu dieťatko. Alebo poviem opačný prípad. Slovensko-česká koprodukcia sa dobre vyrovnala s filmom Neverné hry, kde zlyháva slovensko-české manželstvo v meste na maďarskom pohraničí -- aj preto, že tam všetci hovoria po maďarsky. Odcudzenie príbehu pomohlo. Ale v prípadoch, keď hrá slovenská herečka v českom filme a je nadabovaná inou českou herečkou, nevidím v koprodukcii zmysel. Vo všeobecnosti je s koprodukciou problém.
Prečo?
-- Pretože každý koprodukčný partner, ktorý má istú váhu, sa snaží presadiť -- dramaturgicky, herecky... Napríklad, keď točíte s Nemcami, chcú mať vo filme svojich hercov. Najhoršie to vždy dopadne pri rozprávkach. Vrcholom je požiadavka na zdvojené štáby. A tak film, zaplať pánboh, často hynie už pri scenári, pretože filmári sa jednoducho nevedia dohodnúť na jednotlivých scénach.
Ale za minulého režimu vznikali koprodukciami aj mnohé kvalitné rozprávky. Nie sú finančné injekcie nemeckých či francúzskych štúdií a následné kompromisy len daňou tomu, že sme malé národy?
-- Vôbec nie. Aj také zaujímavé dielo ako napríklad Pan Tau, je postihnuté. Seriál museli dokonca točiť indiferentne, aby si nemecké deti mysleli, že sa odohráva v Nemecku. Koprodukcie majú zmysel vtedy, ak majú logické odôvodnenie. Keď robím film s Martinom Šulíkom, ktorý je rovnako o Čechoch ako o Slovákoch, ktorých aj v súčasnosti pracuje v Ostrave veľa, česko-slovenská koprodukcia význam má.
Ako sa pozeráte na fenomén dabovania slovenských filmov a seriálov do češtiny? Nedávno sa v tlači objavila poznámka, že český režisér Vladimír Michálek bol z predabovania televízneho seriálu Záchranári do češtiny veľmi nešťastný...
-- Túto hrôzu si už ČT vyskúšala pri filme Krajinka. Celé hlupáctvo sa ukáže najmä vtedy, keď vo filme hrá český herec, hovorí po slovensky a do češtiny ho nadabuje niekto iný.
Pred niekoľkými rokmi českí tvorcovia i diváci veľmi rešpektovali bratislavské televízne pondelky. Zostalo ešte niečo, čo nám možno "závidieť?"
-- Ani nám.
Nerozumiem?
-- Myslím to tak, že ani nám už nemám čo závidieť. Režisér Petr Zelenka raz povedal, že Slovensko je úžasnou ukážkou cesty, kadiaľ by sme sa v kinematografii nemali poberať. Už pred rokom povedal, že na svete sú dve krajiny -- Slovensko a Bulharsko -- kde film nikto nepotrebuje a kde to bez filmu ide. Na druhej strane, ani v Česku od roku 1989 žiadnej vláde nezáležalo na kultúre a všetkým bola -- podobne ako vzdelanie a veda -- ukradnutá.
Ale predsa len vyrábate v priemere dvadsať filmov ročne, takže až také zlé to zase nebude... Akým spôsobom sa vám to teda darí?
-- Neviem. Nemáme čo Slovákom závidieť, ale je dobré, že vidíme, kam to až môže dospieť. To by sa skôr mali vyšetriť prípady, keď niekto dostane štvormiliónový grant a natočí film za 26 miliónov.
Novela zákona o audiovízii, ktorá v Českej republike vyvolala veľkú polemiku, navrhuje, aby okrem štátneho fondu prispievali na film aj distribútori a kiná. Súhlasíte s týmto návrhom?
-- Kedysi štát ročne dával na kinematografiu 400 až 500 miliónov. Po sprivatizovaní Barrandova film o tieto peniaze prišiel. Takže dnes je financovaný len z jedného zdroja -- z premietania filmov, ktoré sa natočili do roku 1989. Ale aj táto čiastka sa neustále zmenšuje, pretože za päťdesiatu reprízu filmu Vrchní, prchni, dostanete menej ako za dvadsiatu. Nedávno som so záujmom pozeral besedu zástupcov distribútorov a televízií Nova a Prima. Sú to naozaj veľmi pekní a sympatickí ľudia. Ale všetci sú sluhovia amerických pánov. Neviem, čo majú proti českým filmom. Zaujíma ich len to, čo vyrobia a zarobia. Keď bude o chvíľu výhodnejšie vyrábať ponožky, zrušia televízie a prejdú k výrobe ponožiek. Napríklad televízia Nova nezaplatila za licenciu nič a dodnes stála desať miliónov korún. Takže nie je na škodu veci, ak prispejú. Na druhej strane si myslím, že by o tom mali rozhodovať aj oni. Čakali ste, že budem proti?
To nie, však ste filmový producent.
-- Mne len pripadá trochu zvláštne, že štát, ktorý vlastnou neschopnosťou premárni stovky miliárd korún, nedokáže vyčleniť tristo miliónov na kultúru. Že radšej vyvolá vojnu medzi distribútormi a filmármi. Nechápem tiež, prečo na ich strane stoja aj majitelia jednosálových kín. Ak sa nemýlim, aj na Slovensku zanikli mnohé kiná. Veď musia predsa vidieť, kam to speje! Sú ako Židia, keď im nalepili hviezdy a potom išli do plynu. Napríklad v Česku chodí na české filmy tretina populácie. Ale americkí majitelia distribučných spoločností a multikín, samozrejme, nemajú prioritný záujem na tom, či niekto chodí na české filmy alebo nie. Ide im najmä o tie americké.
Boli ste jedným z najaktívnejších producentov ČT. Prečo ste vlastne odišli?
-- Z televízie som odišiel po dvadsiatich rokoch. Potreboval som nové impulzy. Prišiel som jednoducho na to, že od svojho vzniku v roku 1953 buď vôbec nepodávala objektívny obraz spoločnosti a kultúry alebo ho podávala skreslene. Jej dlhom je napríklad zrevidovanie všetkého, čo dovtedy vysielala.
Preto ten široký záber? Produkovali ste od hudobných, publicistických, dramatických až po výtvarné relácie...
-- Asi áno. Začal som Bigbítom, pokračoval Dejinami samizdatu atď. Zdalo sa mi, že toto je dobrá cesta k vytvoreniu fondu kultúry národa: ako objektívnej správy o tom, čo tu existovalo. Pokiaľ to nepovie televízia, v Česku sa nikto nikdy nedozviete, kto bol napríklad Mikuláš Medek. Chcel som jednoducho dokázať, že televízia môže byť kvalitná. A keď som toto robil desať rokov dvanásť hodín denne, cítil som sa dosť opotrebovaný.
Mala ČT po revolúcii dlhé obdobie váhania?
-- To je otázka na seminár. Myslím si, že ani jedna z televízií sa nezaoberá hľadaním televíznej identity, nemá koncepciu či stratégiu v oblasti umeleckých programov.
Prečo sa vaša verejnoprávna televízia vrátila späť k seriálom? Išlo o verejný dopyt alebo skôr o hľadanie nového Jaroslava Dietla?
-- Dietlov fenomén bol len lastovičkou toho, čo bude. Po roku 1989 som videl len jeden dobre natočený seriál -- Bylo nás pět od režiséra Karla Smyčka. Navyše súčasné české seriály sú väčšinou len telenovely. O to viac si treba vážiť také zázraky, akými bol napríklad Lekár umierajúceho času.
Reagovalo by české publikum rovnako úspešne aj na iné formáty alebo už ide o vyslovene národnú tradíciu či črtu?
-- Nerúhajte sa. V poslednom čase u vás láme rekordy SuperStar, ktorá sa rozrástla rovnako ako McDonaldy. Je to vaša národná črta? Súčasné televízie skutočne spejú k tomu, že sa budú podobať na televízie vo vyspelých krajinách.
Petr Zelenka o vás povedal, že dokážete vycíť vývoj. Je to naozaj tak?
-- To vám neviem povedať, ale už štvrtý rok žijem medzi ľuďmi a vidím, že je veľmi aktuálna sociálna téma. Zatiaľ, čo v televízii by som točil o zlatej pražskej mládeži, ktorá je síce vtipná, uletená a fajčí marihuanu, ale v skutočnosti nie je aktuálnym problémom. Dnes dokážem zbierať tipy na to, čo je progresívne a čo je v danej chvíli avantgarda, čiže umelecký predvoj. To by som po desiatich rokoch v záplave byrokracie, vlastnej neschopnosti i času nevedel.