Sladké pokrmy patrili medzi najžiadanejšie od úsvitu dejín ľudstva. Ešte za našich starých otcov boli však sladkosti v dnešnom chápaní synonymom luxusu. Širšie vrstvy s nimi prišli do styku až v 19. storočí. Hlavným sladidlom bol po tisícročia včelí med.
Novodobá výroba cukroviniek nastala až po objavných cestách v 15. až 17. storočí, keď moreplavci priniesli do Európy sladkú cukrovú trstinu a kakaové bôby, z ktorých pôvodní obyvatelia Ameriky pripravovali ostrý nápoj. Z aztéckeho názvu vznikol aj pojem čokoláda. Horký nápoj sa rýchlo rozšíril v urodzených kruhoch a v 18. storočí sa dostal aj do Viedne a miest habsburskej monarchie. V rovnakom storočí sa podarilo získať i prvý cukor z cukrovej trstiny a hľadali sa preň aj iné zdroje.
Tony cukru pre celé Uhorsko
V strednej Európe sa pre cukrovarníctvo stala najdôležitejšou biela repa. Medzi priekopníkov jej šľachtenia a spracovania na cukor sa zaradil prešovský lekárnik Samuel J. Gertinger. Ako prvý v Uhorsku získal v roku 1801 z jedného funta repy (560 g) jeden lót (1 780 g) tvrdého cukru. S továrenskou výrobou začal o tridsať rokov neskôr podnikateľ Ján Lačný v prvých cukrovaroch Uhorska vo Veľkých Úľahoch a vo Vojniciach na juhu Slovenska. Naše územie sa nadlho stalo hlavnou základňou výroby cukru v Uhorsku. Postupne vznikali cukrovary v Trnave, Šuranoch, Pohronskom Ruskove, Diószgu (Sládkovičove), Trenčianskej Teplej, Trebišove a inde. Väčšina cukru však končila na stoloch zámožných vrstiev v Rakúsko-Uhorsku a najmä v zahraničí, kam sa vyviezli dve tretiny jeho slovenskej výroby.
Cukor ako základný kameň výroby cukroviniek a jedna z hlavných ingrediencií na prípravu novodobej čokolády sa v podmienkach Slovenska začal využívať až od konca 19. storočia. Výrobcovia cukroviniek a čokolády vychádzali z receptúr a metód vyvinutých v Nemecku, vo Švajčiarsku a v iných krajinách.
Čokoládová legenda
Jednou z legiend svetovej výroby čokolády a cukroviniek sa stal Nemec Franz Stollwerck. V roku 1839 založil v Kolíne nad Rýnom závod na výrobu cukríkov proti kašľu a sortiment rozširoval aj o čokoládu, marcipán a perníky. Štafetu prevzalo jeho päť synov. Firmu pozdvihli na úroveň medzinárodného koncernu a otvárali úspešné pobočky -- v americkom Stamforde, Londýne, vo Viedni, v rumunskom Brašove, Budapešti a roku 1896 aj v Bratislave. Bratia Stollwerckovci si vybrali starý Prešporok ako nádejné centrum rozmachu uhorského priemyslu, odkiaľ mohli zásobovať monarchiu aj zahraničie.
Kvalitný, ale cenovo náročnejší tovar mal v chudobnom Uhorsku spočiatku problémy s odbytom. Firma preto sortiment rozšírila o nové druhy čokolády a cukroviniek, ktoré boli cenovo prístupnejšie. Synonymom firmy sa v Uhorsku stali mliečne karamelové cukríky, známe ako "štolverky".
Pod logom firmy Stollwerck sa okrem karameliek predávalo aj práškové kakao, horká, mliečna a fondánová čokoláda, kandizované ovocie, rôzne druhy cukríkov a iné.
V roku 1906 sa výroba cukroviniek u nás rozšírila o nový závod domácej firmy Adolf Fischer a synovia v Trnave. Čokoládu a cukríky dodávali pred rokom 1914 na slovenský trh aj niektoré menšie továrne, napríklad bratislavský podnik Kohut a Degenring alebo tunajšia rodinná firma Kassafurech.
Zrod Figara
Vojnové pomery rokov 1914 -- 1918 výrobe luxusného cukrovinkového tovaru nepriali. Čokoláda a cukríky začali v uliciach slovenských miest opäť rozvoniavať v 20. rokoch. Čokoládovne v Bratislave a Trnave modernizovali prevádzky so strojovou výrobou tabuľovej čokolády, bonbónov a figúrok. Napredoval najmä trnavský Fischer. Podstatne rozšíril výrobu a obohatil trh o želé, furé a dražé cukríky, dezertné bonbóny, fondánové salónky.
Špecialitou firmy bola jemná čokoláda značky Figaro. Uvedenú značku si trnavský podnik zvolil roku 1934 ako svoj oficiálny názov. Nové druhy cukroviniek zaviedol aj Stollwerck Bratislava. V plechových alebo papierových škatuliach so svojím logom dodával čokoládu značky Gold ako mliečnu, horkú a mokka, ďalej plnomliečnu čokoládu značky Alpia alebo lacnejšiu varnú čokoládu pre nižšie vrstvy.
Z ďalších "sladkých" podnikov treba spomenúť bratislavskú firmu Peter K. Mojsovič, známu napolitánkami alebo mandľovými a kávovými karamelkami, bratislavský podnik Oskar Pischinger, Továreň zjemnených čokolád, toriet, bonbónov a patiserií, piešťanskú firmu Ferdinand Komloš, Továreň na cukrový tovar alebo firmu Studeník v Holíči s výrobou cukroviniek a perníkov.
Cukrovinky však pre väčšinu obyvateľov zostávali luxusom. Kým jeden obyvateľ Slovenska za rok 1928 skonzumoval 0,68 kila čokolády a cukríkov, obyvateľ českých krajín 3,6 kila.
Odľudštená veľkovýroba
Po roku 1945 sa hlavné závody v Bratislave, Trnave a Piešťanoch znárodnili a v roku 1958 ich zlúčili do jedného podniku Figaro, kým firma Stollwerck na Slovensku zanikla. Cukrovinkárstvo sa stalo súčasťou odľudštenej socialistickej veľkovýroby. Na rozdiel od iných odvetví však čokoládovne ponúkali širší sortiment a vyššiu úroveň obalov. Výrobu tabuľových čokolád a bonboniér sústredili do Bratislavy. Trnavské Figaro vyrábalo napríklad likérové dezerty, máčané čokoládové tyčinky, banániky, dropsy, benátové tyčinky, roksové lízanky, vianočné kolekcie a rôzne figúrky.
Od roku 1951 začala vyrábať nová trebišovská čokoládovňa Deva. Stala sa známa tyčinkami Milena s obrázkom slovenského dievčaťa. "Kráľom" medzi nečokoládovými cukrovinkami, a najmä trvanlivým pečivom, sa stali od roku 1953 nové Slovenské pečivárne Sereď a pečivárne v Holíči, preslávené najmä Tatrankou a Horalkou. V polovici 70. rokov každý obyvateľ Slovenska skonzumoval 2,87 kila čokolády, 3 kilogramy ďalších druhov cukroviniek a 4,28 kilogramu trvanlivého pečiva.
Nový rozbeh
Po roku 1989 do tohto odvetvia medzi prvými prenikol medzinárodný kapitál. Úspešné Figaro "zakotvilo" v rukách švajčiarskej čokoládovej jednotky -- v koncerne Jacobs Suchard. Podstatne sa tým rozšíril a skvalitnil sortiment. Nemenej úspešné sú i Pečivárne Sereď, ktoré pod novým názvom Sedita s pobočkou v Holíči zostali pod kontrolou domáceho kapitálu. S väčšími problémami zápasila prešovská Deva -- v roku 2000 vyhlásila bankrot. Úlohu oživiť podnik prevzala belgická spoločnosť Leonidas.