Slováci si hľadajú prácu v zahraničí. Ich hlavným cieľom je zarobiť. Chcú však byť aj dostatočne chránení na to, aby dostali zaplatené za dohodnutú prácu a obdobie. S akou ochranou sa stretnú v Európe?
-- Úroveň sa líši od krajiny ku krajine. Ale v krajinách prvej pätnástky možno ochranu práv zamestnancov považovať za veľmi vysokú. K tomu sa ešte pripájajú silné tradície. Pokiaľ Slováci idú pracovať k zabehnutým firmám, nemali by sa obávať nejakých negatívnych dôsledkov. Ale záleží aj na druhu práce. Ak idete na sezónne práce k súkromníkovi v Taliansku, môže to byť iné, ako keď idete pracovať do automobilky v Belgicku.
Je teda Európa z hľadiska pracovnoprávnych vzťahov bezpečnejšia ako iné časti sveta, napríklad USA, kam chodia Slováci tiež pracovať?
-- Amerika ide úplne iným smerom ako Európa. V Európe sa v zákonníkoch práce odráža veľký vplyv odborov. Dĺžka dovolenky v Európskej únii je od štyroch do šiestich týždňov, v USA to sú len dva týždne. Európa je povestná veľkým počtom voľných dní. Veď práve Slovensko patrí ku krajinám, kde je veľmi veľa voľných pracovných dní. Čo sa týka vypovedania zmlúv, v Amerike je flexibilita, tak sa tento jav označuje, oveľa vyššia ako v Európe. Jednoduchšie tam zmluvu medzi zamestnancom a zamestnávateľom zrušia ako v rigidnejšej Európe. Dôsledok je však zrejmý. Priemerná miera nezamestnanosti v USA či v Kanade je oveľa nižšia ako v európskych krajinách.
Flexibilita a zamestnanosť. Súvisia?
-- Iste. V Európe sa tešia veľkému vplyvu sociálni partneri, teda odbory. Tie presadzujú z ich pohľadu záujmy pracujúcich tak, aby pracovné právo nebolo flexibilné. Samozrejme, je otázne, či to má ten zamýšľaný dôsledok. Tým by predsa len mala byť čo najväčšia zamestnanosť. Jedno je pravda, či už Nemecko, Taliansko, Francúzsko a tak ďalej, tieto krajiny majú veľkú mieru nezamestnanosti. Je to práve preto, že sa zamestnávateľom nevyplatí za takých podmienok, ktoré mu nadiktovali, uzatvárať pracovné zmluvy.
Diskutuje sa o výhodnosti či nevýhodnosti určovania minimálnej mzdy. Niektoré krajiny to nechávajú na dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, iné jej stanovenie považujú za výhodu...
-- Minimálna mzda je na prvé počutie veľmi dobrá vec -- veď chránime ňou prácu. Na druhej strane však existuje veľa zamestnaní, ktorých trhová hodnota je pod úrovňou minimálnej mzdy. Tým, že minimálnu mzdu stanovíme, sa pre ľudí z týchto profesií nenájde uplatnenie. Problém je najmä u nízko kvalifikovanej pracovnej sily. Samotné administratívne určenie nejakej hranice nemusí viesť k tomu, že sa ľudia budú mať lepšie. Naopak. To, keď štáty mzdu nechávajú na dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom, považujem za ideálne. Minimálna mzda v hlavnom meste je určite iná ako na vidieku, kde sú celkom iné podmienky. Na minimálnu mzdu je navyše naviazaných veľa ekonomických faktorov, ktoré potom pre podnikateľa veľmi zdražujú pracovnú silu. Nevyplatí sa mu potom zamestnávať, alebo zamestnáva načierno. To, že existujú rozvinuté krajiny, ktoré minimálnu mzdu nemajú a funguje to, znamená, že ju ani netreba stanovovať.
Prečo je to v každej krajine únie iné?
-- Verím v množstvo individuálnych, osobnostných, a teda subjektívnych faktorov, ktoré na rozhodovanie v tejto veci vplývajú. A hlavne ide o rôzne politické tlaky. Paradoxom je, že napríklad v Číne, ktorá je komunistickou krajinou, je oveľa nižšia ochrana pracovníka pred prepustením ako v Európe a oveľa dlhšie sa tam aj pracuje.
Je to podobne aj s nadčasmi? Aj tie niekde zakazujú, inde neupravujú.
-- Áno, aj tu hrá politický tlak hlavnú úlohu. Sú, nazvime to etatistickejšie štáty, nechcem použiť výraz socialistickejšie, ako Nemecko, Francúzsko, kde sa snažia nadčasy obmedzovať. Na druhej strane anglosaské krajiny nemajú nijaký problém s tým, keď ľudia chcú pracovať. Ale opäť, veľmi veľa záleží na profesii. Aj na Slovensku je to tak. V niektorých profesiách je potrebné mať viac nadčasov. Ak by sa dodržiavali limity nadčasovej práce, nebudú odvetvia, ktorých sa to týka, fungovať. Akékoľvek administratívne zasahovanie do trhu práce sa vráti. Ak zamestnancovi vyhovujú nadčasy, chce zarobiť a dohodne sa so zamestnávateľom, nie je na tom nič zlé. Napokon, aj to je prípad Slovákov, ktorí chodia na sezónne práce do zahraničia. Pokiaľ to zvládnu a charakter práce to dovoľuje, prečo nie. Američania chodia pracovať na tri mesiace na Aljašku. Pracujú síce od svitu do mrku, ale potom z toho žijú zvyšných deväť mesiacov. Odborári na to môžu mať iný pohľad a sú presvedčení, že chránia človeka. Nakoniec, aj keď to štát zakáže, napríklad čašníci budú robiť nadčasy len načierno. Alebo zamestnávateľ ich "zamestná" na živnosť. Ponuku a dopyt neoklamete. Ak sa štátom zavedené pravidlo príliš vymyká trhovým záležitostiam, trh si sám nájde spôsob, ako sa s tým vyrovnať.
Ako je možné, že niektoré krajiny EÚ akceptujú uzatváranie pracovnej zmluvy ústne či dokonca mlčky? Vyplýva to z tradícií alebo skôr z vyspelej úrovne pracovnoprávnych vzťahov?
-- Uzatvorenie pracovnej zmluvy je vo svojej podstate obchod. A obchody sa často dohadujú iba ústne, pozrite sa na burzu. Ak je to dohoda dvoch strán, nevidím v tom problém. Funguje to.
Ale sú krajiny, hoci aj v EÚ, kde sa odporúča uzatvárať pracovnú zmluvu písomne...
--Treba zvážiť, na ktorý trh idete a závisí to aj od podnikateľov. Tí nemusia byť všetci ani v Európskej únii féroví. Veď aj zamestnanci bývajú féroví aj neféroví. To, že v niektorých krajinách štát povoľuje ústne dohody, svedčí o tom, že sa dodržiavajú. Ale je pravda, že vždy je potrebné byť trocha konzervatívnejší, podozrievavejší. Ak v iných prípadoch zamestnávateľ uzatvára písomné zmluvy a zrazu pri konkrétnom Slovákovi nechce, treba byť v strehu a pýtať sa prečo.