Karol Kállay: Nikde nie je dobre, ale žiť by som chcel v Dagestane

Od štyridsiatich rokov publikujete v západných časopisoch, preslávili vás reportážne fotky z Mexika, Spojených štátov, Japonska, Číny... To vás nechali len tak chodiť si po svete?
- Nebol som jediným umelcom, ktorý pracoval vo svete. Rovnako ako napríklad Marcelka Lajferová spievala v Nemecku či Rakúsku, Karel Gott a Peter Dvorský vystupovali vo svetových metropolách, Karol Konárik a Braňo Hronec hrali so svojimi orchestrami v zahraničí, pričom ich zastupovala štátna agentúra Pragokoncert či Slovkoncert, tak v oblasti umenia uzavieralo zmluvy pre umelcov Artcentrum v Prahe a Slovart v Bratislave.
Ale brat vám emigroval v roku 1968, neboli ste istým spôsobom "rizikový"?
- Pre koho som mal byť rizikový?
Asi pre režim.
- Ale veď 95 percent všetkých reportáží som urobil v bývalom Sovietskom zväze. Po roku 1968 som nafotil knihy Tokio a Peking, aj to vlastne na východe a pre vydavateľa v NDR. V Prahe zasa knihu Franz Kafka and Prague . Fotil som síce aj módu v Berlíne (NDR) a v Paríži, ale to je uzavretá komunita, ktorá žije vlastným životom.
Laická aj odborná verejnosť vás pozná najmä ako reportážneho fotografa. Nemajú ľudia záujem o čoraz tragickejšie príbehy? Posúvajú sa hranice našej odolnosti?
- Nemyslím si, že by sa posúvali. A ak sa aj posúvajú, je to najmä v rámci bulváru a to z jediného dôvodu - inklinujú k nemu priemerní ľudia. Reportážna fotografia sa však nezaoberá len takýmito témami. Existuje predsa množstvo zaujímavých námetov o živote ľudí a ich problémoch, o kráse tohoto jediného nášho sveta. Rozdiel je len v tom, že bulvár sa lepšie predáva.
Je dnes vôbec dopyt po kvalitnej fotke?
- Samozrejme, veď vychádza veľa kníh a reportáží s krásnymi fotografiami. Určite, nie každá kniha dosahuje náklady Harryho Pottera či Da Vinciho kódu. Sú však vzácne knihy, ktoré sa predávajú aj niekoľko rokov.
Ale pri reportáží záleží aj na prístupe k téme. Keď som v roku 1988 robil reportáž o zemetrasení v Arménsku, pri ktorom zahynulo 24-tisíc ľudí, vrátil som sa tam ešte dvakrát, aby som predstavil osudy tých, čo prežili, ale prišli o všetkých a o všetko. Reportáž sa potom volala Pokračujúca katastrofa.
Okrem toho ste známy aj svojimi portrétmi politikov - Michal Kováč, Robert Fico, Eduard Kukan... Odlišuje sa práca s nimi od tej s obyčajnými ľuďmi?
- Dovolím si vás opraviť. Myslím si, že nie som známy svojimi portrétmi politikov. Len som niektorých fotografoval do mojej knihy Slováci, kde je 250 portrétov. Už pred mnohými rokmi som sa však stal známy portrétmi veľkých slovenských umelcov ako Martin Benka, Ivan Krasko, Ľudo Fula, Miloš Bazovský a mnoho iných hercov ako Jožko Króner, Laco Chudík.... S každým, koho som fotografoval, som nadviazal normálny ľudský kontakt, pričom som sa pokúsil urobiť portrét, ktorý by čo najlepšie vystihol osobnosť portrétovaného.
Zaujímavý je aj portrét Vasiľa Biľaka v zástere s nápisom šefko. Ako ste sa k nemu dostali?
- S pánom Biľakom to bolo úplne inak. Spiegel pripravoval sériu reportáží s bývalými vysokými funkcionármi o tom, prečo sa komunizmus zosypal a či existuje nejaká možnosť, aby sa vrátil. A tak mi kolega zo Spiegelu zatelefonoval, či by sa nedal urobiť rozhovor s Vasiľom Biľakom. Ten najskôr váhal, pretože mal so Spieglom zlé skúsenosti - vraj mu kedysi skreslili rozhovor - preto mal podmienku, že ma chce najskôr spoznať. Nakoniec sme u neho sedeli tri hodiny a úplnou náhodou povedal, že musí ísť do kuchyne pomiešať guláš a dal si zásteru...
Na úplne opačnom póle je zasa Alexander Dubček...
- Začiatkom roku 1988 zavolal art director zo Sternu, či by som nemohol k 20. výročiu vstupu vojsk do Československa, urobiť reportáž o Alexandrovi Dubčekovi. Bol som zaskočený, aj preľaknutý, že mi to hovorí do telefónu. Tak som mu povedal, že nepočujem a mám zlý príjem. Ihneď som odišiel autom do Maďarska a zavolal mu späť z Mosodu. "Ty si hlúpy, že mi voláš, veď nás môžu odpočúvať. Ale spravím, čo môžem a zavolám ti." V priebehu niekoľkých dní mi ktosi povedal, že kamarátom Alexandra Dubčeka je sochár Dodo Baník. Bol to aj môj priateľ, pomohol mi a nakoniec som sa u neho s Dubčekom stretol. Zblížili sme sa a reportážnevyšla len v nemeckom Sterne, ale neskôr, presne siedmeho novembra, aj vo francúzskom magazíne Paris Match s názvom Muž, ktorý sa asi vráti. A o niekoľko dní prišla revolúcia.
Nebáli ste sa publikovať takúto reportáž?
- Ale áno. Bál som sa a veľmi. Reportáž však nevyšla pod mojím menom. Ako autora uviedli štúdio X v Paríži.
Cítili ste zo strany takýchto renomovaných časopisov ako Stern či Paris Match k osobe Alexandra Dubčeka rešpekt?
- Áno, veľký trvalý rešpekt. Pre renomovaný magazín Merian som dokonca fotografoval posledný Dubčekov rozhovor týždeň pred jeho haváriou.
Ako sa potom pozeráte na tendencie spochybňovať jeho prínos? Napriek niektorým skutočnostiam ako podpísanie Moskovského protokolu alebo odchod z postu predsedu parlamentu na miesto veľvyslanca v Turecku...
- Teraz je jednoduché vykrikovať a byť statočný. Nezaoberal som sa a nezaoberám sa politikou. Prežil som však štyri režimy, zažil som aj veľa trpkých osobných nespravodlivostí, no som veriaci a prichodí mi nezabúdať, ale odpúšťať.
V mojich knihách sa zaoberám úplne inými vecami - históriou, vzťahom k domovu či otázkami života a smrti.
V jednom rozhovore vás označili za konzervatívneho ľavičiara, ale z vašich doterajších odpovedí sa dá len ťažko definovať váš vzťah k bývalému režimu. Na jednej strane Dubček, na strane druhej kniha Pieseň o Moskve...
- Pieseň o Moskve som urobil cez ruských velikánov ako Dostojevskij, Tolstoj, Gogoľ a kedykoľvek sa k nej hlásim. Pýtam sa skôr inú vec - z akého dôvodu môžem robiť New York a nemám robiť Moskvu? Kolega mi dokonca povedal, že New York som videl priveľmi pesimisticky, ja som pritom len nevynechával aj také štvrte ako Bronx. Keby ste však chceli vedieť moje stanovisko ku komunizmu - môjho otca zabili, aj keď je zložité povedať, či to bola vražda alebo samovražda, vyhodili nás z bytu, zobrali nám všetko cenné, brata zavreli a otec hneď na to dostal ťažký infarkt, ja som žil s manželkou v drevenom baraku medzi Sučanmi a Vrútkami. Otec istý čas živoril v nemocnici, kde sme ho umiestnili, ale pretože si chcel urýchliť koniec, chodil hore-dole schodmi, kým neodpadol.
Prekážal komunistom aristokratický pôvod vašej matky a tety?
- Áno. Navyše otec bol županom za slovenského štátu.
A naozaj ste príbuzným Jozefa Tisa?
- Je tam asi trojstupňové rodinné puto.
Ako hodnotíte jeho pôsobenie na čele Slovenského štátu?
- Neprichodí mi byť jeho sudcom. Viete, čo povedal Ježiš Kristus? Nesúďte, aby ste neboli súdení. Aj v jednej z nádherných Čapkových poviedok sa vrah Kugler dostane pred Pána na súd. Pán mu však hovorí: "Ja ťa nemôžem súdiť, pretože som Pán Boh a všetkému rozumiem". A pošle ho späť. Je v tom veľký kus filozofie. Z akého dôvodu mám práve ja súdiť Tisa?
Napríklad z dôvodu nezabránenia deportácie Židov...
- Bola to neodpustiteľná a hrozná genocída, ktorá sa odohrala tu u nás. Myslím však, že k tejto téme už vyšloveľa serióznych analýz od renomovaných historikov. Ale znovu zdôrazňujem, že to bol neodpustiteľný zločin a viacerí moji priatelia zahynuli či už v Slovenskom národnom povstaní alebo kdesi v lágroch.
Raz ste sa vyjadrili, že nikto z mladých fotografov vás zatiaľ veľmi neprekvapil. Aj v iných oblastiach nám chýbajú mladé talenty, napríklad športová reprezentácia starne a neobjavujú sa nové tváre. Kde robíme systémovú chybu?
- To som skôr myslel všeobecne, ale napríklad o Kollárovi, mladej Cibuľkovej, Andrejovi Bánovi, Alanovi Hyžovi alebo Joeovi Klamarovi si myslím, že sú to veľmi nadaní fotografi. A v prípade hokejistov, ktorí sú podľa mňa svetoví, je to mnohokrát aj o náhode. Proti čomu do značnej miery brojím, je blbý žurnalizmus. Keď niet etiky, trvale prekypuje zlo alebo hľadanie senzácie.
Ale tento trend je všeobecný...
- Je aj takýto trend, ale nie je všeobecný. Keď si vezmete veľké úvodníky v Süddeutsche Zeitung, Die Welt, Washington Post alebo niektoré diskusie na RTL alebo SAT 1, sú veľmi múdre. To nie je len: Bol večer. Bodka. Bolo tak ako inokedy. Bodka. Zasa sa ukázal. Bodka. V pravom svetle. Bodka. Politik? Otáznik. Kultivovaný prejav býva oveľa zložitejší.
Ale neodpovedali ste, či nerobíme chyby pri rozvíjaní nových talentov. Napríklad Rakúsko získalo na olympiáde 22 medailí, z toho štyria spolužiaci z jedného športového gymnázia...
- Po prvé: Rakúšania majú vyššie kopce. Po druhé: Tým, že majú vyššie kopce, začali skôr stavať vleky a včas prišli na to, že sa z turizmu dá pre štát, a teda aj pre ľudí, veľa získať. Nielen kradnutím, čo si u nás stále niekto myslí. A z tohto titulu sa u nich už dávno začalo investovať viac do alpského športu. Domnievam sa, že u nás okrem hokeja a tenisu ostatné športy, rovnako ako kultúra, živoria. Pod profesionalizáciou rozumiem aj využívanie špičkových odborníkov, čo závisí aj od finančných možností. Napríklad Japonci zamestnávajú v Nagane rakúskych trénerov - tým nechcem zhadzovať našich - je to teda aj otázka skúseností a peňazí. Ale povedzte mi, ako je možné, že na takom malom Slovensku, je tak veľa veľmi dobrých spevákov a speváčok? Napríklad bratia Dvorskí, Malachovský, Grúberová, Kopčák...
Ale platí to aj o mladej generácii?
- Áno, veď relatívne mladí sú napríklad manželia Jenisovci. On spieva v Royal Opera House v Londýne, ona po svetových podujatiach. Alebo huslista Dalibor Karvay...
Ale práve on odišiel študovať do Rakúska. Na Slovensku mu totiž chýbali špičkoví učitelia...
- Presne o tom som hovoril. Každý veľký talent potrebuje obrovskú základňu, všestrannú podporu a špičkových trénerov.
Súvisí to aj s tým, že stále pomerne málo Slovákov je ochotných cestovať za prácou?
- To si nemyslím! Už veľa ľudí pracuje kdekade po svete a sú úspešní. Nebohý Julko Satinský síce povedal, že to u nás zaváňa zápecníctvom. Že nám je na peci dobre teplučko, že si na nej aj radi trochu pospíme a ozaj to tak aj bolo. Ešte stále existujú predsudky, ako je na Západe dobre. Na Západe je dobre, keď makáš. Vtedy si úspešný, ale musíš byť nespokojný a chcieť ísť stále ďalej.
Prečo sa to neprejavuje viac na Slovensku?
- To je ešte príliš otvorená otázka. Ešte nie sme do takej miery stabilizovaní, aby si každý povedal, že teraz niečo viem a využijem to doma.
Tak keby ste si mohli vybrať, kde by ste žili vy?
- Nikde nie je dobre, záleží len na tom, kde sa človek dobre cíti. Ale keby som si mohol vybrať, tak asi v Dagestane v okolí dedinky Balchar. Prečo? Dovoľte mi zacitovať z Potuliek svetom z rozhovoru s miestnym starostom: "Deň pred naším odchodom z dagestanskej dedinky mi Chaču hovorí: "Zostaň u nás, ako dlho chceš. Aj rok, dva. Máš tu všetko. Prírodu, čistý vzduch. V riekach môžeš chytať ryby. Máme čerstvú zeleninu a dosť baranov. Nám neprekáža, že si kresťan." A po chvíli dodal: Vieš, prečo by si mal zostať? Lebo ťa máme radi."