Hovoriť v marci v roku 2005 o udalostiach 11. septembra 2001 je možno neaktuálne. Spomeňme si však na slová štátnikov z tých dní: viac-menej väčšina z nich zhodne tvrdila, že svet sa po 11. septembri definitívne zmenil. Ľudstvo ešte nikdy nemalo do činenia s tak málo definovateľným nepriateľom. A politika bez označenia nepriateľa, ako kedysi hlásal nemecký politológ Karl Schmitt, sotva môže fungovať. Vláda Spojených štátov za hlavného nepriateľa demokratického sveta vyhlásila terorizmus. Americký profesor lingvistiky Noam Chomsky v knihe rozhovorov s veľavravným názvom 11. 9. však za poprednú teroristickú krajinu označil práve Spojené štáty.
Po 11. septembri 2001 nastal skrátka zmätok. Predmetom spochybňovania sa stali fakty, pojmy, obrazy. Rozprúdila sa celosvetová debata o tom, čo je a čo nie je terorizmus, aké sú jeho korene, čo sa proti nemu dá podniknúť a aké sú vlastne hranice tolerancie. Rozprúdila sa debata o povahe kultúr, o zrážke civilizácií, o konci dejín, o obnove i o smrti Západu...
Dvanásť rokov po páde železnej opony, a teda po ukončení studenej vojny, svet bol opäť polarizovaný, teda čiernobiely, taký, v ktorom sa dobre darí zjednodušujúcim heslám. Jedenásty september poriadne zamútil pokojné vody hlbokého mieru, v ktorom si Západ už vyše polstoročia hovel. A v mútnych vodách sa "dravým rybám" vždy dobre darí...
Apokalyptická upútavka?
Ľudia, ktorí na televíznych obrazovkách sledovali ako sa dva majestátne architektonické symboly Západu, totemy voľného trhu, rúcajú, nechceli spočiatku veriť vlastným očiam. Nazdávali sa, že vidia zábery z nejakého akčného filmu. Priveľká dráma zrejme spochybňuje svoju autenticitu. Čo je pre obrazové spravodajstvo dôležitejšie: presvedčiť diváka, o tom, že to, čo vidí, je nespochybniteľná skutočnosť, alebo v ňom vybudovať istú ľahostajnosť a necitlivosť?
Udalosti 11. septembra vdýchli nový život nielen terorizmu, autoritárstvu, paranoji, ale aj apokalyptickému vizionárstvu a teóriám o medzinárodných obchodných a politických sprisahaniach. Prívrženci apokalyptickej interpretácie nachádzali medzi kolapsom dvojičiek a zrúcaním babylonskej veže paralelu. Zástancovia konšpiračných teórií zas hovorili o tom, že septembrový atentát spískali tajné služby. Tak či onak, teroristický útok na Manhattan sa dal pochopiť aj ako "upútavka" na USA, alebo ako okázalý úvod do "krásneho nového sveta".
Tragédia ako inšpirácia
Načo to tajiť: ohromných možností, ktoré dráma septembrového útoku ponúkala, sa chopil každý, kto mohol. Speváci začali skladať piesne buď o obetiach a záchranároch (Bruce Springsteen: The Rising) alebo o idiotských Američanoch (Green Day: American Idiot; Rammstein: Reise, reise); predavači suvenírov speňažovali čokoľvek, čo pripomínalo atentát; zo zrazu neaktuálnych pohľadníc zobrazujúcich mrakodrapy Svetového obchodného centra sa stal cenný artikel. Chvíľa svetovej slávy nadišla aj pre vášnivých kritikov Bushovej Ameriky.
Najvýstrednejší a najhumornejší z nich, Michael Moore, režisér filmovej politickej satiry Kanadská slanina a Oscarom ovenčeného dokumentárneho filmu Bowling for Columbine, si získal aj srdcia protiamericky naladených obyvateľov Európy. Jeho zatiaľ posledný dokumentárny film, Fanhrenheit 9/11, spracúvajúci septembrové udalosti z roku 2001 a politické prešľapy prezidenta Georgea W. Busha, získal vlani na festivale v Cannnes Zlatú palmu.
Krikľúňsky filmár
Kritici Mooreovi vyčítali, že je limuzínový komunista, pajác a demagóg. To síce všetko môže byť pravda, no i tak je vhodnejšie, keď sa človek o postrehoch kritikov môže presvedčiť aj na vlastnej koži. Slovenský čitateľ sa vďaka edičným počinom vydavateľstva Ikar môže oboznámiť s Mooreovými názormi aj v slovenskom preklade. V krátkom čase tu vyšli dve jeho knihy: Hlúpi bieli muži, kniha zameriavajúca sa na údajné volebné podvody na Floride, ktoré zmanažovali ropné spoločnosti, aby svojho texaského priateľa Busha dostali do prezidentského kresla, a Kde je moja krajina, kamoš? v ktorej Moore nepopierateľne humorným spôsobom rozvíja svoje desivé teórie o teroristickom útoku a o tom, čo všetko to znamenalo pre Spojené štáty a pre súčasný svet. Nejasnosti okolo americkej vojenskej misie v Iraku nevynímajúc.
Šašo a kráľ
Napriek tomu, že Michaela Moorea asi nemožno považovať za relevantnú autoritu v oblasti politológie, ekonomiky či dejepisectva, niektoré jeho postrehy stoja za zamyslenie. Každá vojna musí mať definovaného nepriateľa, dostatok financií a účinnú propagandu. Účelom takejto propagandy je usmerňovanie pozornosti más. Moore v knihe Kde je moja krajina, kamoš? píše: "Azda najväčším úspechom vojny proti terorizmu je jej schopnosť odpútať pozornosť národa od vojny korporácií v USA. Počas dvoch rokov pred 11. septembrom sa americký obchod divo zmietal v mrákotnom stave a zanechal milióny priemerných Američanov s vyčerpanými úsporami, vydrancovanými dôchodkami a so zmenšenými alebo nijakými nádejami na pohodlnú budúcnosť ich rodín. Obchodní banditi (a ich vládni komplici), ktorí zruinovali našu ekonomiku, sa to pokúsili zvaliť na teroristov, na Clintona a na nás.
No v skutočnosti sa celá deštrukcia našich ekonomických vyhliadok zakladá len na chamtivosti korporačných mudžahedínov. Jestvuje majstrovský plán, priatelia, každá spoločnosť ho má..."
Michael Moore je nepochybne avanturista tlčúci do bubnov grotesknej revolúcie, ktorá sa pravdepodobne nikdy neuskutoční. V každom prípade mu však treba priznať, že atraktívnym spôsobom poukazuje na prepojenie tých dvoch vecí, ktoré sa bez dobrého reklamného nápadu v dnešnom svete sotva zaobídu: obchodu a politiky...
Režisér Moore potrebuje prezidenta Busha, aby výstrednejšie mohol inzerovať seba a svoju tvorbu a pre prvého muža Spojených štátov je zase dobrá každá reklama. Aj antireklama. Hoci aj v podobe Zlatej maliny, ocenenia za najhorší herecký výkon v dokumentárnom filme Fahrenheit 9/11. V duchu nietzscheovského hesla: Čo nás nezabije, to nás posilní. A Michael Moore prezidentov imidž určite nezabije.