Vianoce: od posvätnosti k estetike

Všeobecne platí, že počas sviatkov sa ľudia správajú nápadne odlišne než vo všedný deň a konajú často spôsobom, ktorý sa môže pozorovateľovi javiť nepochopiteľný. Všedná práca je počas sviatkov zakázaná, kým mnohé príkazy, ktoré platia vo všedný deň, sa prekračujú. Podľa etnologičky Evy Krekovičovej plní inštitúcia sviatkov úlohu ozvláštnenia situácie a toku všedných dní. Vo všetkých spoločnostiach sú ľudia zvyknutí rozdeľovať veci na svetské a posvätné. Tento protiklad je dôležitý pre usporiadanie sveta a orientáciu v ňom. Posvätnou sa môže stať nejaká vec, človek, miesto, ako aj čas, ktorý nazývame sviatkom a staviame ho do protikladu k všednému času.

Posvätné a profánne
Ako vo svojej knihe Interpretácia kultúr uvádza americký kultúrny antropológ Clifford Geertz, určenie vzťahov medzi posvätným a profánnym je veľmi dôležité, pretože posvätný čas nemôže byť poškvrnený profánnou činnosťou. Ustálený poriadok a pravidelnosť v striedaní všedného a posvätného času prechádzajú až do istej monotónnosti, ktorá však z hľadiska potreby istoty a bezpečnosti pôsobí veľmi blahodarne.
Tradičný pohľad, ktorý zdôrazňoval usporiadanosť všetkého bytia, nerobil rozdiel medzi svetom prírody a svetom ľudí. Ľudia nadobudli presvedčenie, že rovnako ako príroda aj ľudský svet podlieha cyklu rastu a úpadku. Podľa Krekovičovej kultúrna antropológia rozoznáva dva typy sviatkov - sviatky rodinného cyklu a kalendárne sviatky. Súc poučení príkladom toho, že tak, ako príroda, aj ľudská spoločnosť v istom období kvitne a v istom zas chátra, sa ľudia snažia aplikovať obraz znovuzrodenia i na ľudský svet, spoločnosť, v ktorej žijú. A práve na tento účel od nepamäti slúžia inštitúcie sviatkov.
Prečo je sviatočné obdobie naplnené excesmi od prejedania sa až po porušovanie najrôznejších tabu? Táto skutočnosť odkazuje na predstavy spoločností o počiatku sveta, keď na Zemi vládol chaos. Toto obdobie sa interpretuje nejednoznačne. Prvotný chaos predstavuje zlatý vek, ale zároveň hroznú a neľudskú dobu. Prekračovanie bežných zákazov počas sviatkov nám má toto obdobie pripomínať. Sviatky plnia funkciu regenerácie ľudského sveta, obnovujú sily a pôvodnú (fiktívnu alebo skutočnú) stabilitu spoločnosti. Symbolickým sprítomnením mýtickej minulosti má byť návrat k pôvodným princípom spoločnosti a k zdrojom jej vitality. Táto spoločnosť bude s novým zaujatím rešpektovať zákony, ktoré jej boli kedysi dávno dané jej tvorcami. Kultúrni antropológovia tvrdia, že aktéri sviatočných ceremónií sú považovaní za mýtické bytosti, ktoré sa priamo zúčastnili na tvorení súčasného sveta, a preto pre nich neplatia zákazy určené obyčajným smrteľníkom. Tým, že spoločenská moc odvodzuje svoje zdroje z nadprirodzenej oblasti, posilňuje svoju dôveryhodnosť a účinnosť.

Od Vianoc k sviatkom zimy
Moderný človek považuje rituály spojené so sviatkami tradičných spoločností za komické a nezmyselné. Podľa Geertza však inštitúcia sviatkov predsa naďalej pretrváva i v modernej spoločnosti bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Niektoré majú dokonca podobu sviatkov vyhlásených štátom, ktorý je podľa mienky niektorých stelesnením racionality. Krekovičová vidí spoločnú črtu štátnych i cirkevných sviatkov v istej ritualizácii a neustálom zdôrazňovaní ich zmyslu. "Štát je však predsa len iná inštitúcia ako cirkev. Slovenská republika je jedným z najmladších štátov na svete, a tak máme možnosť prakticky v priamom prenose sledovať vznik nového štátneho kultúrneho kalendára. Na druhej strane, cirkevný kalendár má dlhoročnú tradíciu, hoci tie sviatky prešli mnohými metamorfózami a ich hierarchia sa tiež postupne menila."
Príkladom zmeny v chápaní zmyslu sviatkov sú Vianoce či Veľká noc, z ktorých sa postupne stávajú všeobjímajúce sviatky zimy či jari. Krekovičová si myslí, že to bol pôvodne dôsledok komunistickej ideológie, pretože bolo potrebné v médiách odbúrať ich pôvodný význam. Ten sa však v histórii menil vždy. Mnohé sviatky sa odvíjajú od antickej kultúry, iné slávili už pohania. Až neskôr sviatky nadobudli kresťanský význam, ktorý dnes začína byť prekrývaný inými. "Čo sa týka definitívneho prenosu ich zmyslu, veľmi pochybujem o tom, že by sa zo sviatkov vytratil ten zmysel, ktorí im pripisovali, povedzme, naši starí rodičia."

Vrstvy významov
Avšak ani všetci veriaci neslávia Vianoce ako primárne cirkevný sviatok Božieho narodenia. Všeobecnejšou rovinou tohto sviatku je, že je to detský sviatok a sviatok obdarovania. Toto vnímanie Vianoc ako rodinného sviatku rozšírila evanjelická cirkev. Reformácia bola okrem iného aj v priblížení človeka k Bohu. Jednoducho, každý sviatok má viacero vrstiev, ktoré sa od seba dajú rozlíšiť. No a v súčasnosti prevažuje tendencia sláviť Vianoce skôr ako sviatok obdarovania.
Vianočné tradície a rituály alebo účasť na polnočnej omši však často nevynechajú ani sekularizovaní ľudia. Ako hovorí Krekovičová: "Je to estetické, zážitkové prežívanie udalosti. Silne emotívne pôsobiaci môže byť napríklad spev Tichej noci." Zaujímavou skutočnosťou je, že napríklad rodinné rituály súvisiace s jedlom majú veľmi dlhú zotrvačnosť bez ohľadu na to, či je rodina veriaca alebo sekularizovaná. "Jazyk, strava a folklór sa udržiavajú najdlhšie. Ukazuje sa to najmä pri strate národnej identity. Tieto návyky sa odovzdávajú v rodine, takže napríklad typ štedrovečernej polievky prechádza z jednej generácie na druhú."
Príkladom koexistencie rozličných sviatkov rozličných konfesií bola podľa etnologičky bývalá Juhoslávia. "Keďže tento štát tvorilo viac náboženských skupín, všeobecne tam bola tendencia oslavovať všetky sviatky. Samotná potreba sviatkovať sa znásobuje. Kto práve v čase oficiálneho voľna nemal možnosť zostať doma, zobral si dovolenku."

Upevnenie statusu quo
Tradičná spoločnosť sa najviac zaujímala o udržanie vlastnej integrity. Obklopená zo všetkých strán nepriateľským prostredím by sa spoločnosť bez vnútornej súdržnosti nebola schopná brániť. Problém sa riešil počas sviatkov symbolickým návratom k životodarným mýtickým zdrojom, čím sa aspoň neutralizovali vonkajšie hrozby.
Moderným spoločnostiam hrozí najmä rozvrat zvnútra. Preto všetky oslavujú viac či menej zdôvodnené štátne sviatky. Hierarchické usporiadanie týchto spoločností býva zdrojom ich vonkajšej úspešnosti, ale zároveň predstavuje i zdroj stáleho vnútorného napätia. Každé spochybnenie súčasnej hierarchie môže viesť k napätiu až ku kolapsu systému. Ústredným problémom tejto spoločnosti je teda zdôvodňovanie momentálneho rozdelenia na tých hore a na tých, čo sú pod nimi.
Sviatky sú vhodnou príležitosťou na zdôvodnenie a ospravedlnenie spoločenskej hierarchie. Rečníci na tribúnach hovoria o mýtoch, ktoré sa vzťahujú na minulosť, ale ich skutočným cieľom je upevniť dôveru v súčasné usporiadanie pomerov a mocenských vzťahov. I keď dnešní politici sa už neodvolávajú na moc z iného než tohto sveta, podľa českého sociológa Jana Kellera všetci vládcovia vždy považovali stabilitu svojho poriadku za posvätnú hodnotu a politika ako zápas o profánnu moc sa presunula do posvätného priestoru. Ten, kto kontroluje priebeh sviatočných ceremónií, kontroluje komunitu či spoločnosť. Ten, kto kontroluje dávne mýty, získava tým, celkom v duchu Orwellovho románu 1984, právo formulovať program pre súčasnosť i budúcnosť.