Aké boli príčiny vysťahovalectva v jednotlivých emigračných vlnách zo Slovenska?
-- Už začiatkom 18. storočia dochádzalo k veľkým sťahovaniam Slovákov na tzv. dolnú zem. Výsledkom sú slovenské ostrovy v Maďarsku či bývalej Juhoslávii. Boli to sedliaci, ktorí síce išli žiť do iných prírodných podmienok, no spôsob ich života sa veľmi nezmenil. Na konci 19. storočia bola iná situácia. Došlo k zrušeniu poddanstva a životné podmienky prevažne roľníckeho obyvateľstva sa na čas zhoršili. Pôdu, ktorú pôvodne obrábali, no ktorá patrila zemepánovi, museli odkúpiť, na čo však nemali prostriedky. Systém delenia a dedenia majetku ostal nezmenený a od polovice 19. storočia mohli -- aspoň formálne -- dediť aj dcéry. Počet záujemcov o obmedzený rodinný majetok teda rástol. Pokračovanie tohto trendu by viedlo k totálnej pauperizácii (zníženiu životnej úrovne -- pozn. red.). Vysťahovalectvo z konca 19. storočia bolo teda dôsledkom biedy. Na začiatku 20. storočia niektoré skupiny unikali pred prvou svetovou vojnou. Motivácia odísť však ostala aj po vojne, keďže k viditeľnému zlepšeniu situácie nedošlo.
Boli v tom čase ľudia pripravení na život v cudzine?
-- Vôbec nie. Ľudia často ani presne nevedeli, kam idú. Možno si položiť otázku, či šlo o odvahu alebo naivitu. Pôvodne šlo predovšetkým o mužskú emigráciu. Odchádzali na ťažké práce, napríklad do baní. Ženská emigrácia nasledovala neskôr.
Aká časť vysťahovalcov sa z emigrácie vrátila?
-- Úmyslom vysťahovalcov nebolo ostať žiť v novej krajine. Ich plánom skôr bolo: "ísť, zarobiť peniaze a vrátiť sa". Kolega Arne Mann sa počas výskumu v 80. rokoch stretol s ľuďmi, ktorí odišli zo Slovenska do Ameriky za prácou až šesťkrát. Fakt, že sa mienili vrátiť, dokazujú aj miesta, kde sa usádzali. Šlo o východné pobrežie Spojených štátov, nie o vnútrozemie. Navyše sa nezačali venovať poľnohospodárstvu, ktoré vyžaduje počiatočné investície do pôdy, čo k nej vytvára isté puto.
Čo sa zmenilo po vzniku Československa?
-- Československo malo od svojho vzniku ambíciu vytvárať čosi ako československé zahraničie. Malo ísť o akési zóny, ktoré by boli pod ekonomickým vplyvom vlasti. Príkladom je Baťova expanzia kožiarenskeho priemyslu. Do Argentíny posielal majstrov aj učnice, pretože mu záležalo na tom, aby kože, ktoré dovážal, boli spracované čo najlepšie. Časť ľudí však neodchádzala až za Atlantik, ale ostávala v Európe. Existovali medzištátne dohody o poskytnutí pracovných miest. Naši ľudia takto odchádzali napríklad do Francúzska. Takýmto spôsobom sa čiastočne za prvej republiky riešila nezamestnanosť. Nešlo o nekvalifikovanú pracovnú silu, ľudia boli vyberaní napríklad na práce v poľnohospodárstve.
Ovládali francúzštinu?
-- "Jazyková príprava" spočívala v tom, že spolu s cestovnými dokladmi dostali slovensko-francúzsky slovník...
Od ktorého obdobia možno hovoriť o politickej emigrácii?
-- Najmä v čase, keď sa schyľovalo k druhej svetovej vojne. Vnuk Milana Hodžu John Palka spomína, že ich rodina utekala zo Slovenska dvakrát: najskôr pred fašizmom, a potom pred komunizmom. Emigrácia z politických dôvodov už nie je natoľko masová. Zasiahla skôr mestské obyvateľstvo, ktoré bolo lepšie jazykovo vybavené. Po druhej svetovej vojne odchádzali ľudia, ktorí boli diskreditovaní kvôli spolupráci s fašistickým režimom. Po roku 1948 šlo o politickú emigráciu pred komunizmom a po roku 1968 pred normalizáciou. Po roku 1968 však politickú emigráciu doplnilo množstvo mladých ľudí, ktorí v odchode videli šancu vyskúšať si život na Západe.