Predpisy ministerstva školstva hovoria, že integrovaný žiak je žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Bližší pohľad na to, čo sú to špeciálne výchovné a vzdelávacie potreby, je komplikovaný. Úradnou rečou sú to žiaci, ktorí majú nejaké postihnutie v oblasti zdravia a zmyslových orgánov.
Napríklad sú to žiaci, ktorí slabšie vidia, slabšie počujú, sú to žiaci telesne postihnutí, ale sú to tiež žiaci, ktorí majú mentálne postihnutie, slabšie sa učia, ich mentálne predpoklady neumožňujú absolvovať základnú školu spolu s inými žiakmi. Po druhé, sú to žiaci, ktorí majú problémy v učení. V tejto skupine sú tiež žiaci, ktorí majú mentálne postihnutie na hranici mentálnej retardácie, ale sú to tiež žiaci s vývinovými poruchami učenia, ako je napr. dyslexia (zle hovoria), dysgrafia (nepekne píšu), dyskalkúlia (zlé rátajú) a podobní žiaci. Tretiu skupinu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami tvoria žiaci, ktorí majú problémy až poruchy v správaní -- sem napríklad patria žiaci, ktorí majú zlú pozornosť, alebo žiaci veľmi živí, hyperaktívni, ktorí sú zaradení do kategórie žiakov so syndrómom ADHD -- poruchy pozornosti a aktivity. Žiaci, ktorí narúšajú disciplínu v triede, šikanujú, sú agresívni, neposlušní.
Vedú sa diskusie o tom, či by štvrtú skupinu mali tvoriť žiaci, ktorí sú mimoriadne nadaní, talentovaní... Tí by tiež mali byť posudzovaní ako žiaci so špeciálnymi výchovnými a vzdelávacími potrebami.

Bežná trieda, individuálna pomoc
Koncepčná otázka je, či títo žiaci majú špeciálne vzdelávacie a výchovné potreby. Logika hovorí, že mnohí z nich nepociťujú zvláštne edukačné potreby, ale školy a odborníci ich považujú za takých, ktorí potrebujú zvláštny prístup k vzdelávaniu a výchove. Donedávna pre týchto žiakov existovali dve riešenia:
-- buď títo žiaci chodili do špeciálnych škôl, napr. pre zrakovo postihnutých, telesne a zdravotne postihnutých, pre mentálne postihnutých a podobne, alebo
-- boli v štandardných školách a triedach a učiteľ im mal venovať osobitnú starostlivosť.
Ukázalo sa však, že najmä pri vysokom počte žiakov v triedach a pri vysokých nárokoch na zvládnutie obsahu vzdelávania títo žiaci nestačia tempu vyučovania a nedokážu zvládnuť nároky obsahu a zlyhávajú v škole.
Na základe tohto poznania sa vytvorila koncepcia integrovaného vzdelávania, čo v podstate znamená zaradiť takýchto žiakov do bežnej triedy s tým, že sa im poskytne zvláštna, individuálna pomoc. Je to vysoko humánna tendencia, aby neboli izolovaní, ale aby ich všetci brali ako "normálnych" žiakov, ale so špecifickými problémami. Výsledkom je ich integrácia do bežných tried.

Formy integrácie
Zákon číslo 365 z 20. mája 2004 v § 32a ustanovuje, že sú možné dve formy integrácie:
1. integrácia v špeciálnych triedach, pri ktorej sa žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vzdelávajú v základnej alebo strednej škole v samostatných triedach. Časť vyučovania sa môže uskutočňovať v triede spoločne s ostatnými žiakmi; na vyučovaní sú prítomní učitelia oboch tried. Niektoré vyučovacie predmety môže žiak absolvovať mimo špeciálnej triedy;
2. druhou formou je individuálna integrácia, pri ktorej sú žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami zaraďovaní do tried a výchovných skupín s ostatnými žiakmi školy a sú vzdelávaní podľa individuálneho výchovno-vzdelávacieho programu (IVVP), pričom učebné osnovy a výchovné postupy sú prispôsobené ich potrebám. Toľko zákon a predpis.

Problémy so zaradením žiakov
Úplne všetko sa odvodzuje od filozofie riešenia problému jednotnosti výchovy a vzdelávania a jedinečnosti... Ústavný súd zrušil paragraf o pozitívnej diskriminácii, a to nielen žiakov v školách. Tento zákon (365) neumožňuje ani diskrimináciu z hľadiska veku, napr. garantov štúdia na vysokých školách -- ale to je už širší problém politický, ľudský, sociálny.
Prvým problémom je vymedzenie a diagnostikovanie týchto žiakov. Patria do tejto skupiny aj nadaní žiaci? A v tejto súvislosti -- ako presne diagnostikovať a vymedziť, ktorý žiak má poruchy správania, ktorý je nadaný, atď. Na diagnostike by sa mal podieľať psychológ, špeciálny pedagóg, lekár, sociálny pedagóg. Diagnostika by mala byť komplexná a presná, aby nedošlo k tomu, že žiak napríklad s vlastným názorom na veci bude označený za problémového, nedisciplinovaného...
V praxi nie sú dobre riešené otázky diagnostiky týchto žiakov:
-- učitelia bežných škôl nie sú odborne pripravení na prácu s týmito žiakmi
-- diagnostiku a zaraďovanie týchto žiakov majú robiť najmä špeciálni pedagógovia, ale oni nie sú pripravení robiť relevantnú diagnostiku zaraďovania
-- hrozí etiketovanie -- raz zaradený žiak do skupiny integrovaných žiakov je akoby mu niekto napísal na čelo (a do jeho psychiky), že je zvláštny, možno nevhodný pre spoločnosť a problémový pre učiteľov aj žiakov. V puberte takýto žiak po uvedomení si týchto skutočností, môže "just" byť takým a búriť sa proti štandardným, "normálnym" spolužiakom a učiteľom, ktorí ho tam zaradili, a rodičom, ktorí s tým súhlasili...
-- je evidentný a dokázateľný nedostatok odborníkov, špeciálnych pedagógov, ktorí sa o nich majú starať a poskytovať im pomoc tak v špeciálnych triedach, ako aj pri individuálnej integrácii. Tak sa dobrá snaha venovať im individuálnu starostlivosť míňa svojho účinku.

Vyrovnávanie rozdielov
Je tu aj problém nápravy problémov integrovaných žiakov -- pri telesnom postihnutí nemožno hovoriť o náprave, možno hovoriť o dobrom prijatí týchto žiakov do kolektívu triedy, ale pri problémoch s vývinovými poruchami učenia a správania možno hovoriť, že ich problém sa upraví a nemusia byť zaraďovaní ako integrovaní žiaci natrvalo. Riešenie by mohlo byť v tom, aby sa špeciálne triedy, ale aj integrovaní žiaci, mohli vrátiť do "normálnej" populácie, čo sa odborne môže volať proces vyrovnávania rozdielov (vyrovnávacie triedy) alebo dočasného preradenia. Tento postup je už zakotvený v metodickom usmernení (č. 3/2006).
Integrovaní žiaci podľa zákona dostávajú vyššiu finančnú dotáciu na "osobu" (normatív) a znižuje sa počet žiakov v triedach, kde sú títo žiaci. Prirodzene to vedie k tlaku komercionalizácie -- mať čo najviac integrovaných žiakov v škole, aby bolo viac peňazí, aby sa zachránili triedy, školy, učitelia. Keď táto tendencia bude pokračovať, dá sa teoreticky očakávať, že integrovaných žiakov bude viac ako "normálnych" , štandardných žiakov -- potom sa štandardní žiaci stanú menšinou a štát bude mať menej bežných žiakov, ako tých so špecifickými výchovno-vzdelávacími potrebami!
Integrovaní žiaci sa môžu stať problémom, pokiaľ ním už nie sú. A to tak z hľadiska ich diskriminácie (menšej ako v ich oddelenom vzdelávaní), ako aj z hľadiska ich "označkovania", ako aj z hľadiska vyšších finančných dotácií a zabezpečenia individuálnej starostlivosti. Možno povedať, že dobrý úmysel -- integrovať týchto žiakov -- sa môže minúť účinku pre nevytvorenie podmienok pre ich špeciálnu výchovu na vzdelávanie. Je to krok dopredu oproti minulým rokom, ale je to ideálne riešenie pre týchto žiakov? Najmä pri rozšírení pojmu, kto je žiak znevýhodnený či postihnutý... Je dosť ľudské a odborne preukázateľné, že zmyslovo a telesne postihnutí žiaci potrebujú takúto špecifickú pomoc, ale u žiakov s vývinovými poruchami učenia a najmä správania by mali tieto problémy zvládať (za pomoci školských psychológov, špeciálnych pedagógov a sociálnych pedagógov) bez ich označenia za "postihnutých" či so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Ostáva veriť, že nový zákon o výchove a vzdelávaní túto skutočnosť zoberie do úvahy.