Je slovenský národ revolučný či rebelantský? A ako je to v porovnaní s okolitými národmi?
- Nedomnievam sa, že je medzi nami a okolím nejaký výrazný rozdiel. V stredoveku tu prebehli povstania, slovenský národ sa zúčastnil napríklad na Dózsovom povstaní, boli aj revolučné výbuchy v 19. storočí. Za veľkú "revolúciu" sa považuje rok 1918, ktorý je spojený so vznikom Československej republiky.
Boje a výbuchy možno zaznamenať aj počas vpádu maďarských boľševikov v roku 1919, ktorý síce bol motivovaný ideologicky, ale mal aj nacionalistický moment, pretože mal smerovať k určitej obnove Uhorska.
O Slovákoch sa hovorí, že si nenechajú brnkať po nose. Sami seba presviedčame, že sme mierumilovní...
- Nemyslím si, že je to tak. Máme tu Slovenské národné povstanie, ktoré bolo predovšetkým vyjadrením odporu voči nacistickému Nemecku. Postavili sme sa do celosvetového zástupu národov, ktoré bojovali proti fašizmu. Nemecký fašizmus, presnejšie nemecký národný socializmus, disponoval takou obrovskou silou, že prakticky nebol poraziteľný v európskej vojne. Bol poraziteľný len vo svetovej vojne. A my sme sa v tejto vojne Slovenským národným povstaním postavili na stranu tých síl, ktoré chceli tento fašizmus poraziť a aj porazili.
Namietnuť by sa však dalo, že väčšina národa predtým tento režim schvaľovala a nijako revolučne naladená nebola.
- Nedá sa to presne určiť, ale asi do roku 1943 mal slovenský štát a jeho autoritatívny režim značnú podporu obyvateľstva. Keď sa začalo ukazovať, že Nemci vojnu prehrajú, presun na druhú stranu bol značný. Stávalo sa zrejmým, že štát ako taký sa neudrží, pretože v zahraničí sa presadila myšlienka obnovy Československa, a to všetko pôsobilo na zmenu názorov obyvateľstva.
Ako to bolo s povstaniami či rebéliami v stredoveku?
- Bolo tu veľké Dózsovo povstanie začiatkom šestnásteho storočia, v sedemnástom storočí tu boli kurucko-labanské vojny a s nimi spojené drancovačky. Protihabsburský odpor, ktorý organizovala maďarská šľachta zo Sedmohradska, väčšinou prebiehal na Slovensku. Trpeli, samozrejme, poddaní a vznikali aj veľké vzbury, ktoré však nikdy neviedli k pozitívnemu výsledku, pretože boli živelné.
Aká bola motivácia účastníkov týchto rebélií?
- Predovšetkým to boli sociálne dôvody, ku ktorým sa pridávali, najmä v sedemnástom storočí, aj náboženské otázky.
Majú na Slovensku sociálne nepokoje aj novšiu tradíciu? V súčasnosti to tak nevyzerá...
- Samozrejme. Napríklad v tridsiatych rokoch, presnejšie v roku 1935, boli na východnom Slovensku vyložene sociálne nepokoje. Boli to zápasy, ktoré často končili krvavo. Kedysi sa to jednoznačne interpretovalo ako tvrdý zásah brachiálnej moci, ale až také jednoduché to nebolo. Štrajkujúci sa často nesprávali tak, ako by sa mali. Často vyprovokovali až krvavé stretnutia.
Za ostatných pätnásť rokov, aj napriek prevratným sociálnym reformám, sme na Slovensku, na rozdiel od okolitých či vzdialenejších európskych krajín, nemali žiaden výraznejší štrajk. Pretrvala teda táto tradícia až do súčasnosti?
- Ja by som to nehodnotil negatívne, že štrajky, ktoré tu boli, neprerástli nejakú kultivovanú formu nátlaku. Musíme sa na to pozrieť s odstupom. Slovensko po vstupe do Československa zaplatilo vysokú daň - stratilo pôvodné trhy, prišli dve veľké krízy, sťahoval sa odtiaľto priemysel so zahraničným kapitálom. A tento proces sa zastavil až okolo roku 1936. Aj dnes sú sociálne otrasy silné, ale sociálny zápas sa vedie kultivovane.