Príchod Maďarov do Karpatskej kotliny a nasledujúce dlhé tisícročie sa interpretujú viacerými spôsobmi -- pre Maďarov je to vstup do dnešnej vlasti, sláva uhorského kráľovstva a Trianon. Okolité národy, teda aj Slováci, hovoria skôr o krvilačnosti, porobe a úsilí o oslobodenie.
Uhorský národ
Malý ostrov v slovanskom mori verzus tisíc rokov poroby. Niekedy sa zdá, že žiadne dva národy, žijúce vedľa seba taký dlhý čas, nemajú taký odlišný pohľad na spoločnú minulosť. Problém je nielen v definícii útlaku a jeho rôznych podôb, ale už v samotnom slove národ či etnikum. Často narábame s pojmami, ktoré v dobe, ktorými ich chceme opisovať, neexistovali.
O jednotlivých etnikách sa podľa historika Róberta Letza dá hovoriť už od zrodu Uhorského kráľovstva. Na to upozornil už uhorský kráľ sv. Štefan, ktorý svojmu synovi Imrichovi pripomínal: "Kráľovstvo jedného jazyka je krehké a slabé."
Etnický princíp existoval skryte. Ale o tom, že bol dôležitý napríklad v mestách, svedčia podľa historika viaceré príklady: "Vo veľkej časti uhorských stredovekých miest bol určujúci nemecký mestský patriciát, preto sa mešťania -- Slováci i Maďari, domáhali svojich práv. Napríklad slovenskí mešťania žiadali rovnaké zastúpenie v mestskej rade mesta Žiliny ako Nemci. Kráľ Ľudovít I. si vypočul ich žiadosť pri svojej návšteve Žiliny v máji 1381 a ešte v tom istom roku rozhodol spor v prospech Slovákov." Uhorský kráľ vydal osobitné privilégium pro Slavis -- najstarší zachovaný písomný doklad, ktorý dokladá spolupatričnosť Slovákov.
Kardinálnym problémom Uhorska bol tzv. Natio hungarica (uhorský národ). Tento termín sa vzťahoval na uhorskú šľachtu bez rozdielu jej etnického pôvodu. Ale až od 18. storočia začalo Natio hungarica postupne nadobúdať etnicky maďarský význam, takže veľká časť šľachty sa stotožnila s maďarským národným pohybom.
Obete
Dôležitým medzníkom v slovensko-maďarských kontaktoch bolo revolučné obdobie v polovici devätnásteho storočia. Národné hnutie Slovákov, ktorí sa už začali sebauvedomovať, nenašlo porozumenie v maďarskom národnom hnutí. Hľadalo preto spojenie s Viedňou. Výsledkom bol aj národnostný zákon z júla 1849 -- maďarčina naďalej zostala úradným jazykom a nemaďarské jazyky sa mohli používať iba v miestnej správe, základných školách, nižšom súdnictve a v cirkevnej oblasti.
Podľa Letza sa ani v nasledujúcich rokoch slovenský národný program, teda uznanie osobitosti slovenského národa a vytvorenie hornouhorského okolia, nestal pre maďarskú politiku prijateľný. Úsilie radikálnejších i umiernenejších Slovákov stratilo svoje opodstatnenie v 70. rokoch 19. storočia.
Napriek bedákaniu nad stáročiami, ktoré holubičí národ prežil pod krídlami vtáka Turula, bolo to až rakúsko-maďarské vyrovnanie z roku 1867, ktorým sa začalo skutočné delenie obyvateľstva a násilná maďarizácia. Rok po zavedení dualistického systému bol prijatý národnostný zákon, ktorý konštatoval, že "...v Uhorsku existuje iba jeden politický národ, a to jednotný a nedeliteľný maďarský národ, ktorého rovnoprávnym členom je každý občan našej vlasti, nech patrí k akejkoľvek národnosti".
Zákon nezakazoval používanie jazykov nemaďarských národov na nižšej úrovni verejnej správy, súdnictva, v základnom a strednom školstve a umožňoval prístup k úradom bez ohľadu na národnosť. Podľa Letza mal v časoch najsilnejšej maďarizácie navonok pred inými štátmi ukázať veľkorysosť Uhorska k Nemaďarom. Negatívne javy sa z roviny politiky sa premietali i do súkromnej sféry a vytvárali predsudky a bariéry.
Od vojny k vojne
So sebaľútosťou, ktorú si z obdobia Uhorského kráľovstva pestujeme na Slovensku, však nie sme sami. Podľa historika Ľubomíra Liptáka, spoluautora knihy Mýty naše slovenské, nie je "vytrvalosť v nešťastí" len naším špecifikom. "Naši "dediční" nepriatelia a utláčatelia Maďari sa tiež považujú za obete dejín a vnímajú svoju históriu ako reťaz národných katastrof," píše historik. Od Moháča po Trianon a ďalej.
Zvlášť Trianonská dohoda, ktorá rozdelila územie a obyvateľstvo Uhorska medzi novovzniknuté štáty, je neuralgickým bodom maďarskej histórie. Dodnes sa niektorí politici odvolávajú na 15 miliónov Maďarov, i keď ich v domovine zostalo len 10 miliónov. Ich stratu si u nás vykladáme ako zisk. Letz súdi, že pokiaľ ide o Trianon, "Maďari sa do značnej miery stali obeťou vlastných ilúzií, pocitu velikášstva, ale aj strachu pred obkľúčením nepriateľmi." Podľa historika je to širší problém -- v strednej Európe nebolo možné vytvoriť úplne spravodlivé štátne hranice, ktoré by vyhovovali všetkým.
Revízia dohody patrila k hlavným cieľom maďarskej politiky už od roku 1920. O 18 rokov Maďarsko využilo diery vo versailleskom systéme po Mníchovskej dohode a nastolilo svoje územné požiadavky voči vtedajšiemu Česko-slovensku. Nemeckí a talianski arbitri vyšli v ústrety Maďarsku. Z odstúpeného územia Slovenska boli vyháňaní slovenskí usadlíci, ktorí sem prišli v predchádzajúcom období v rámci pozemkovej reformy, ale aj štátni úradníci a zamestnanci. V rokoch 1938 -- 1943 utieklo pre neznesiteľné podmienky zo svojich domovov vyše 100-tisíc Slovákov, ktorí sa usadili v hraniciach zmenšeného Slovenska. Na pripojené územie prichádzali noví maďarskí prisťahovalci, ktorí mali zabezpečiť jeho rýchle pomaďarčenie. Nebola núdza ani o tragédie.
"Odsun"
Tragické udalosti nasledovali aj po vojne, garde sa však obrátilo. Aj na Slovensku, podobne ako v Sudetoch, sa uvažovalo o odsune, či skôr vyhnaní problémovej menšiny. Politológ Miroslav Kusý spomína tri "náhradné riešenia", ktoré mali za cieľ zbaviť sa aspoň časti našich Maďarov: "dobrovoľné" brigády v Sudetoch po odsunutých Nemcoch, výmena obyvateľstva a reslovakizácia. Všetky pokusy zlyhali. Definitívnu bodku za nimi urobil Stalin, ktorý si neželal, aby medzi dvoma ľudovodemokratickými krajinami boli nejaké etnické spory. Odsunutí, vymenení a občianstva zbavení Maďari sa začali vracať a hlásiť sa k svojej národnosti.
Po roku 1948 boli Česko-slovensko i Maďarsko ľudovodemokratickými krajinami, ktoré boli formálne priateľské. Druhá vec však je, ako sa vyvíjala situácia maďarskej menšiny na Slovensku. Podľa Kusého sa len postupne stávali z Maďarov plnoprávni občania. Národnostné školstvo sa začalo obnovovať až na konci 50. rokov. V tom čase začali vznikať aj maďarské spolky. Latentný nacionalizmus pretrvával a "problém sa začal vážne riešiť až po roku 1989", hovorí Kusý.
Výbuch porevolučného nacionalizmu sa v každej krajine prejavoval inak. Hejslováci si vybíjali zlosť na "odnárodnených" demokratoch, Čechoch a... Maďaroch. Maďarskí nacionalisti si zobrali na mušku medzištátne vzťahy, najmä však starý dobrý Trianon. Nostalgia za svojím, ktoré si nedáme a za 64 župami, trvá dodnes.
Bolestné storočie
Pre dnešnú podobu maďarsko-slovenských vzťahov nie je určujúca len prítomnosť, spoločné členstvo v NATO a v EÚ, ale, viac ako s inými krajinami, aj spoločná história. Podľa Letza je neľahké z toku dejín vyčleniť určitý pevne ohraničený časový úsek. Podľa jeho názoru je však pre súčasný pomer dvoch národov najviac neuralgické a zaťažujúce 20. storočie. Na jeho začiatku vyvrcholila maďarizácia, potom prišiel vojnový konflikt medzi ČSR a komunistickou Maďarskou republikou rád v roku 1919, obdobie rokov 1938 -- 1948 a s ním spojené atrocity slovenskej menšiny v Maďarsku a následne maďarskej na Slovensku. Nešťastím bol príchod maďarských vojsk na južné Slovensko v roku 1968 v rámci intervenčnej akcie piatich štátov Varšavskej zmluvy.
"Je to aj výzva, aby sa nahromadená vzájomná nedôvera začala prekonávať," hovorí Letz. "To si však vyžaduje spoločenskú atmosféru otvorenú dialógu s ochotou kriticky a vecne sa pozrieť nielen na suseda, ale aj na seba, a to bez toho, aby to ten druhý považoval za slabosť. Chýba tu niečo ako pokora a úcta."
Kusého názor je podobný: "Vedeli sme sa ospravedlniť Nemcom a Židom, ale Maďarom nie. Máme sa za čo. "