Máte šesť detí, čo je výhodou a nevýhodou plného domu?
- Veľká rodina má iba výhody. Deti sú viac pripravené na život. Som dva roky rozvedená, ale myslím si, že v úplných aj v neúplných rodinách je všetko závislé najmä od matky. Tá, aby nezošalela, musí deti zapojiť do domácich prác. Moji synovia budú dobrí ženísi, budú totiž lepšie pripravení ako nejaký jedináčik, ktorý má pupočnú šnúru priviazanú k chladničke svojich rodičov. Moji chlapci vedia, čo znamená vyžehliť, vyprať, zavesiť bielizeň, nakúpiť... Snažím sa aj o to, aby začali zavčasu chodiť na brigády. V Česku sú deti trestne zodpovedné od štrnástich rokov, čo znamená, že môžu začať sexuálne žiť o dva roky skôr ako brigádovať. To je absurdné. Od štrnástich rokov môžu kradnúť, súložiť, plodiť, ale pracovať až od šestnástich. Človek by si azda mal najskôr zarobiť aspoň štyristo korún na antikoncepciu a až potom viesť sexuálny život. Takto to vedie iba k nezodpovednému rodičovstvu.

Plánovali ste veľkú rodinu?
- Nie takú veľkú, akú mám. Ale s jedlom rastie chuť. Po prvom pôrode som si možno tiež povedala, že už nikdy nechcem žiadne dieťa, ale pamäť je, našťastie, krátka. Porodila som štyri deti, najstaršie, Agáta, má dvadsaťjeden rokov, najmladšia, Kordula, osem mesiacov, a dve mám z detského domova.

Vyčítajú vám, že je ich tak veľa?
- Každý deň. S plnou vážnosťou hovoria: "Keď nás je toľko, prečo práve ja musím umývať riad"?

Ako sa znášajú vaše vlastné deti s adoptovanými súrodencami?
- Všetky deti na svete sa navzájom neznášajú. Všetky deti žiarlia. Všetky chcú byť jedináčikmi. Pretože človek je od prírody sebecký a všetko by chcel len pre seba. Takže ak sa moje deti hádajú o čokoládu, háda sa rovnako vlastný s vlastným ako vlastný s nevlastným. Zároveň ich všetkých spája veľká láska. Vlastné deti si veľmi vážim za to, že prijali tie adoptované bez jedinej výhrady.

Vy s ich prijatím problémy nemáte?
- Tam sú iné problémy. Práve o chvíľu idem k psychológovi. U nevlastných detí totiž prijímate genetické vybavenie, ktoré nie je vaše, teda dobré aj zlé vlastnosti, v ktorých sa neorientujete. U vlastných potomkov nejakým spôsobom vystopujete črty deduška alebo strýka, ale u cudzích vôbec netušíte, prečo, napríklad, kradnú.

Zažili ste niečo podobné?
- Povedzme tie krádeže. Ale kradnutie je pri deťoch z detského domova časté. Teraz, keď chodím k psychológovi, mi vysvetlili, že to nie je krádež ako zločin, ale krádež pre radosť. Len škoda, že si tú radosť robí v mojej peňaženke. Neviem, psychológovia to tak láskavo nazvú, že deti z detského domova kradnú, aby si vynahradili materinskú lásku. Nemyslím si, že je to celkom tak. V každom prípade je však táto pravda znesiteľnejšia ako tvrdenie, že kradnú preto, lebo sú zlí ľudia.

Zopakovali ste výchovný postup vašich rodičov?
- Pochádzam z troch vlastných detí. Som z veľmi prísnej katolíckej rodiny, kde sa rodičia nikdy nerozviedli. Moji rodičia sú spolu už šesťdesiat rokov a hádajú sa rovnako ako moje dcéry, ktoré majú pred svadbou. Vo výchove som sa usilovala postupovať opačne ako oni, ale aj tak som podvedome zopakovala ich model.

Čo konkrétne ste prebrali?
- Kladiem dôraz na poctivosť, presnosť, pravdovravnosť a mám vysoké nároky sama na seba. Človek musí byť sám na seba náročný, neuspokojiť sa s nízkym cieľom.

Ovplyvňuje množstvo detí vaše vierovyznanie?
- Mám šesť detí bez akéhokoľvek partnera s vyznaním, ale osobne som veriaca a moje deti s tým súvisia.

Čo je vo výchove najťažšie?
- Najťažšie je to, že deň nemá viac hodín. Každé dieťa by potrebovalo na svoj rozhovor viac hodín, ale jednoducho to tak nie je. Nejde to. Všetci sa schádzame až večer po škole. Zišlo by sa mi viac času, dlhší večer. A lepšie školstvo, pretože deti trávia mnoho hodín v podmienkach, ktoré nespĺňajú moje predstavy.

Stávate sa s pribúdajúcimi deťmi dokonalejšou matkou?
- Nie. Myslím si, že hodnoty, ktoré vyžadujem teraz, som vyžadovala od začiatku. Ale čím viac detí mám, tým som tolerantnejšia. Viac chápem ich slabosti, aj to, že niektoré veci sa ťažko prekonávajú. Predtým som mala pocit, že výchovou sa dá hocičo zlomiť, teraz si to nemyslím. Povahovú vybavenosť nezmeníte. Niektoré z detí nosia domov najlepšie vysvedčenie na škole a niektoré prepadávajú. Všetky sú pritom vychovávané rovnako, len majú odlišnú genetickú výbavu. Čím viac ich mám, tým som tolerantnejšia k tomu, akí sú.

Vychádzate dobre s vlastnými rodičmi?
- Áno, kedykoľvek mi zavolajú, idem im pomôcť. Majú viac ako osemdesiat, takže sa stávajú mojimi ďalšími deťmi. Vždy potrebujú niekam zaviezť, odprevadiť, niečo zariadiť...

Očakávate, že vás vaši potomkovia budú tiež v osemdesiatke opatrovať?
- Sľúbila som im, že tu už nebudem. Budem bývať v domove dôchodcov. Poprosila som ich, aby ma nechodili navštevovať. Moje deti majú pocit, že ma môžu kedykoľvek osloviť. Odchádzam z javiska pri predstavení a riešim, kde je chlieb a na ktorý program sa môžu pozerať. Tak sa teším, keď už budem bývať v domove dôchodcov a nebudem musieť počúvať, čo robí Sámer Issa, s ktorým chodila moja najstaršia.