Pojmy zdravie a choroba sú definované kultúrne a sociálne. To znamená, že rôzne kultúry sa líšia tým, čo považujú za zdravé a normálne. Každá kultúra má svoje poňatie fyzického i duševného zdravia, ale prevažná časť toho, čo dnes rozumieme pod týmito pojmami, vznikla v priebehu vývoja západnej spoločnosti za ostatné tri storočia. V predmoderných kultúrach sa s chorobou či postihnutím musela vyrovnať predovšetkým rodina.
Pacientka či veštkyňa?
Podľa francúzskeho filozofa Michaela Foucaulta sa spoločným bodom sociálnych vied a medicíny už dávno stal fakt, že choroba má svoju realitu a platnosť ako choroba len v rámci kultúry, ktorá ju za takú uznáva. Foucault vo svojej knihe Psychológia a duševná choroba uvádza prípad pacientky psychiatrickej kliniky, ktorá mala videnia a stigmy, v inej kultúre by patrila k veštkyniam či divotvorkyniam. Ani Západ však nebol vždy len zástancom jediného názoru. Šialenstvu priznal štatút duševnej choroby pomerne nedávno. Šialenec bol až do príchodu pozitívneho lekárstva pokladaný za posadnutého. Tento názor však skôr ako s vývojom lekárskych vied súvisel s vývojom a postojom náboženského myslenia. Napríklad v rámci ťaženia proti niektorým reholiam mali vtedy lekári dokázať, že všetky diabolské zmluvy a ríty možno vysvetliť silami rozrušenej fantázie.
Blázon na psychiatriu!
Zmena v nazeraní na duševné choroby nastala v Európe v 17. storočí. V celej Európe boli vytvorené veľké internačné tábory určené nielen pre bláznov, ale pre celý rad jedincov, ktorí sa podľa nášho chápania značne líšili -- invalidi, starci, žobráci, notorickí povaľači, trpiaci pohlavnými chorobami či rozmarní otcovia rodín. Poslanie týchto ústavov však nebolo lekárske. Ľudí neprijímali na liečenie, ale prichádzali sem vtedy, keď už nemohli alebo nesmeli byť príslušníkmi spoločnosti.
O dve storočia neskôr mení internácia posadnutých svoj charakter. Už nejde o izoláciu vylúčených zo spoločnosti, ale stáva sa opatrením, ktoré má lekársky charakter. Cieľom bolo vytvoriť okolo bláznov akúsi rodinu, kde by sa cítili ako doma, v skutočnosti však boli práve touto cestou podrobení nepretržitej sociálnej a mravnej kontrole, vyliečiť ich znamenalo znovu im vštiepiť pocit závislosti, pokory, viny a vďačnosti, ktoré patria k mravnej výzbroji rodinného života. Na tento cieľ sa používali prostriedky ako hrozby, odňatie potravy, čo mohlo u šialencov viesť k infantilite a zároveň k pocitu viny. Bez ohľadu na niektoré neľudské praktiky používané v internácii, Foucault zdôrazňuje, že práve v tomto čase sa duševná choroba na západe európskeho kontinentu začína chápať nie ako sociálny, ale ako čisto psychologický jav.
Totálne inštitúcie
Súčasný západný systém starostlivosti o duševne chorých je charakterizovaný najmä medikalizáciou celého problému. Duševná choroba je pokladaná takmer výlučne za problém jednotlivca a dôraz sa nekladie na jeho izoláciu od zvyšku spoločnosti, ale najmä na spôsoby liečby. Liečebné ústavy však napriek svojej deklarovanej snahe liečiť, často spôsobujú pravý opak. Všetky tzv. totálne inštitúcie, ako nazýva americký sociológ Erwin Goffman organizácie, ktoré ovplyvňujú prakticky celý život istej časti občanov, vytvárajú a udržiavajú napätie medzi domovským svetom a svetom inštitúcie. Tento mechanizmus sprevádza systematické zbavovanie vlastnej tváre so zámerom navodiť u novoprichádzajúcich "civilnú smrť". Štandardizácia nováčikov sa prejavuje, napríklad, ostrihaním, pridelením čísla alebo povinnej rovnošaty. Často sú jej obyvatelia zbavení aj plného občianskeho mena, ktoré je pre udržanie vlastnej identity veľmi dôležité. Sú prerušené rodinné, profesijné i občianske zväzky a chovanec dostáva status stigmatizovaného. Jediným východiskom potom ostáva adaptácia na dané podmienky.