... poskytovali prednostne kúpele alebo odnímali vojenské hodnosti a posielali do pracovných táborov a väzení...
Podľa toho, kto bol momentálne pri moci.
Mnohí vojnoví veteráni svoju účasť na oslobodení tajili pred svojimi najbližšími až do svojej smrti. Vo vojnovom virvare neváhali riskovať vlastný život, po oslobodení odmietali vydať napospas mocným seba a svoju rodinu. V roku 63. výročia víťazstva nad fašizmom sa odhaduje, že na Slovensku žije ešte asi 40-tisíc veteránov z druhej svetovej vojny. Zväčša už len z bývalej slávy. Každá vláda im totiž za bojové zásluhy niečo dala a čosi vzala.
PRÍBEH PRVÝ
Nesprávny front
Generálmajor vo výslužbe Antonín Petrák má úctyhodných 95 rokov a spoločne s manželkou žije v jednom z "nedobytných" vežiakov v Petržalke. Päť rokov bojoval za slobodu svojej vlasti na západnom fronte, päť rokov strávil po oslobodení vo väzení. Podľa niektorých nebol na správnom fronte. "Keď mníchovská zrada vzala hlavnému mestu Petržalku a Devín, Viedenská arbitráž odkrojila zo Slovenska celú južnú oblasť a hlinkovci búrlivo hajlovali na oslavu Nemcov, obsadzujúcich Bratislavu, keď okrádali a vyháňali Čechov a Židov, odmietol som slúžiť v slovenskej armáde," hovorí generál.
Na vlastnú päsť sa vydal cez Maďarsko, Juhosláviu, Grécko, Turecko a Sýriu a cez Stredozemné more do Francúzska. V meste Akde vstúpil do zahraničnej armády a neskoršie československej divízie s celou rotou do Beaston Castle v Anglicka.
Počet mužov v jeho rote neustále kolísal. "Niektorí zdupkali, iní sa zase pridali," spomína. V zahraničnej armáde sa objavili aj slovenskí fašisti, aj komunisti, ktorí bojovali proti diktátorovi Frankovi v Španielsku, a vo Francúzsku požiadali o vstup do zahraničnej armády. V Anglicku však päťsto komunistov vystúpilo z formujúcej sa brigády, pretože nechceli slúžiť v kapitalistickej armáde. Z pôvodne 12-tisíc československých vojakov zostala napokon len tretina.
V tom čase sa už formovala vo vojenskom tábore Chormodery pri Chestri pešia brigáda, neskoršia mechanizovaná a napokon tanková brigáda, ktorá dostala názov 1. samostatná obrnená brigáda. Petrák velil rote, cvičil dôstojníkov na diverznú činnosť priamo medzi nepriateľom a spoločne s ostatnými sa zúčastňoval v bojoch. Brigádu však čakal najvážnejší bojový krst. Vylodenie v Normandii.
Pevnosť Dunkerque
Obrnená jednotka sa napokon priamo na invázii v Normandii nezúčastnila. "V týchto bojoch sa oficiálne očakávali veľké straty a v prípade československej brigády by nebolo možné jednotku doplniť, velenie preto rozhodlo, že do akcie nebudeme nasadení," vysvetľuje generál Petrák.
Koncom augusta, keď na Slovensku vypuklo povstanie, brigáda prešla pod velenie najvýznamnejšieho veliteľa v druhej svetovej vojne Bernarda Lawa Montgomeryho a dostala rozkaz dobyť pevnosť Dunkergue. O jej dobytie sa niekoľko mesiacov predtým pokúšalo kanadské vojsko. V pevnosti sa v tom čase nachádzalo asi 12-tisíc Nemcov, ktorí boli pod vedením svojho fanatického veliteľa admirála Frisiusa odhodlaní bojovať do posledného chlapa.
"Náš prvý útok bol úspešný," spomína priamy účastník obliehania. "Na nepriateľskej strane zaznamenali stratu asi 500 mužov, pričom našich padlo len 11," tvrdí. Boje, pri ktorých padlo niekoľko desiatok československých vojakov, trvali až do konca marca 1945.
"V tom čase sme už upierali svoj zrak na ofenzívu generála U.S. Army Georgea Smitha Pattona a jeho 3. armádu, ktorej vojská smerovali do Československa." Vojaci túžili po jej boku oslobodiť svoju vlasť. Žiadosť veliteľa brigády generála Sergeja Ingra o pridelenie brigády do zväzkov Pattonovej armády však bola zamietnutá. Napriek tomu sa asi 140 vojakov pod velením podplukovníka Alojsa Sítka pripojilo k Pattonovi. Do Plzne dorazili až v deň oslobodenia. Krátko po vojne väčšinu "anglikánov" čakalo degradovanie, politické procesy a popravy.
Prevýchova v Mírove
Pre Antonína Petráka sa skončila vojna vo Francúzsku, pri pevnosti Dunkerque. "Nemci mali odovzdať kapituláciu do našich rúk, prenechali sme túto udalosť Francúzom a ponáhľali sme sa domov do Československa." Brigáda prišla niekedy uprostred mája.
Petrák túžil vrátiť sa na Slovensko. V ovzduší však bolo cítiť, že západniarskeho dôstojníka nechcú. Napokon predsa len dostal miesto veliteľa práporu, v Hodoníne. Po absolvovaní Válečnej školy bol dokonca vymenovaný za náčelníka štábu tankovej brigády v Žatci. O rok neskoršie ho zobrali na hlavný štáb na vypočúvanie, krátko po tom musel ísť na trojmesačnú dovolenku a v roku 1949 nasledovalo prepustenie z armády. Štátna bezpečnosť mu však už nedala pokoj. Po niekoľkých mesiacoch ho zatkli a odviedli na "malé" vypočúvanie. "Vrátil som sa po vyše dvoch rokoch," hovorí. Odviedli ho do pracovného tábora na Mírov. "Hovorili nám tam chovanci, pravdepodobne sme boli v tábore na prevýchove. Dva roky sme prestali existovať, nikto netušil, kde sme, ani naši najbližší," cítiť v jeho hlase rozčarovanie.
Prepustili ich, pretože išlo údajne o omyl, zakázali im však o tom hovoriť a stýkať sa medzi sebou. Napriek tomu ešte bol stíhaný za trestný čin a obvinený z trestného činu rozkladu armády a následne odsúdený na päť rokov. Rehabilitovaný bol až v roku 1989...
PRÍBEH DRUHÝ
Za Boha a Tisa
"Nemci strieľali alebo vešali v každej ukrajinskej dedinke najskôr Židov a komunistov, niekoľko dní ich nechali ležať pri ceste alebo visieť na stĺpoch. Zohavené mŕtvoly vrúbili cestu postupujúcej slovenskej Rýchlej divízie na Ukrajine." Takmer 90-ročný muž Jozef Jánoš bol vojakom na východnom fronte za Tisovho režimu. Dostal dve medaily, pre istotu ich niekde zapatrošil alebo zahodil. Za také medaily ho mohla komunistická vláda zavrieť do basy, aj keď nestáli ani za deravý groš. Tento muž, ako tisíce iných slovenských vojakov za Tisového režimu, nemal na výber. Musel narukovať do vojny (v Bratislave v roku 1940), dokonca sa predtým ani nesmel oženiť. Absolvoval kurz vodiča a 12. októbra ho ako desiatnika zaradili do poľnej nemocnice a poslali zabíjať na Ukrajinu.
"Tri mesiace sme sa trmácali vo vlaku. Vraveli nám, že ideme do Žitomíra, do záložnej divízie." Janoša a sanitárnu jednotku však preložili do Rýchlej divízie, ktorá mala v tom čase 8-tisíc mužov. Nasledovala cesta do Dnepropetrovska, odtiaľ do Mariapolu pri Azovskom mori, do ukrajinských dediniek Bielojarovky a Štepanovky, asi dva kilometre od línie frontu. O niekoľko dní sa divízia zapojila do bojov. "Za tri dni bojov sme mali 50 mŕtvych a tristo ranených," hovorí Jánoš.
Cesta zarúbaná
Medzi príslušníkmi Rýchlej divízie boli aj zarytí fašisti. "Zväčša išlo o slovenských Nemcov. Nosili slovenské uniformy, ale na výložkách mali hákové kríže," spomína Jánoš. "Jeden z hrdlorezov bol z Bratislavy, a marí sa mi, že sa volal Kurty. Ten sa dobrovoľne prihlásil do komanda smrti, ktoré v Bielojarovke zavraždilo 50 Židov - deti, starcov, muži a ženy. Môj kamarát Migrec, východniar, vyhodil tú sviňu za jazdy zo sanitky."
Celý sa dolámal. Migrecovi hrozil vojenský súd a trest smrti, eskortovali ho do Bratislavy, kde ho, našťastie, oslobodili.
Pred piatimi rokmi sa Jánoš dozvedel, že Kurty sa žaloval. Vraj, "čo sme mali robiť, museli sme zabíjať", hovoril svojmu známemu.
"Ale aj slovenskí vojaci sa chválili, ako strieľali partizánov," trpko konštatuje.
Väčšina slovenských vojakov a dôstojníkov však nebola nepriateľsky naladená proti Rusom, nechceli vraždiť. Prebehnúť na ruskú stranu sa však podľa veterána z Rýchlej divízie v roku 1941 nedalo. "Rusi strieľali každého - boli sme votrelci."
Jánoš opustil front o rok. Dostal dyzentériu, ktorá ho trápila ešte dvadsať rokov po vojne. Spoločne s tisíckami robotníkov bol nasadený v zbrojárskej výrobe v Považskej Bystrici, kde vyrábali zbrane pre Nemcov, dokonca aj súčiastky do známych rakiet V-1 a V-2.
PRÍBEH TRETÍ
Báťuško na scéne
Jozef Michálek z Borského Mikuláša je aj vo svojich 86 rokoch chlap ako remeň. Na autobusárskej rovnošate má pripnuté desiatky metálov, dokonca aj vojnový kríž. Prevzal ho z rúk generála Rudolfa Viesta v poľskom Krosne za bitku v Beskove, pred Duklianskym priesmykom. Nemci tam totiž nechali otvorený liehovar, Rusi sa opili, a Nemci ich všetkých pobili. Na šesť týždňov sa tam zastavil front, prerazila ho až jednotka, v ktorej bojoval Michálek. Pri akej príležitosti dostal ostatné medaily si už nepamätá.
Aj tento muž narukoval do slovenskej Rýchlej divízie a odišiel na Krym. V dedinke Klárovka sa však slovenská Rýchla divízia premenovala na pešiu. Kapali totiž kone, kazila sa technika a hladným slovenským vojakom sa nechcelo rýchlo postupovať na Leningrad. Naopak, v tom čase sa už slovenskí vojaci vracali zo všetkých frontov ako nespoľahliví. Michálek sa v dedinke Geničeska dostal do styku s partizánmi a už rozmýšľal, ako prejde na druhú stranu frontu. "Nebolo to ako vo filme," upozorňuje.
"Chodil za mnou jeden báťuško, podľa zovňajšku nebol hodný ani päť halierov. Na hlave ušianka, kožuch, vaťušky. Hovorí: "Vojna končajet sorok piatom godu, v maju." Až neskoršie som zistil, že to je miestny partizán. Bol som ubytovaný v jeho dome a doslova som sa triasol od strachu. Na Kryme totiž premietali slovenským vojakom filmy, ako ruskí partizáni chytali slovenských vojakov, rezali im jazyky, uši a zaživa z nich drali kožu."
Počas vojenskej akcie v Petropavlovsku štyroch Slovákov zajali. Medzi nimi aj Micháleka. "Poviem, ako bolo," usmieva sa ošľahaný veterán "Vrhli sa na nás a vyzliekli nás z kožených uniforiem."
Šťastní východniari
Zajatci sa neskoršie dostali do Usmanu vo Voronežskej oblasti, kde ich zbavili špiny, vší a chlpov na celom tele. Operáciu uskutočnili ženy.
"Triasli sme ako osiky, ženy mali v rukách ostré britvy, chlapov bolo nedostatok a my sme stáli pred nimi nahí, ako nás Boh stvoril. No ale všetko sa dobre skončilo," mávol rukou. Pred Vianocami v roku 1943 prišla do kasární v Usmane delegácia z Moskvy. Oznámili nám, že z nás vytvoria jednotku. Medzi Vianocami a Novým rokom 1944 bolo rozhodnuté o vzniku II. paradesantnej brigády. Takmer tritisícom mužom však chýbali dôstojníci. "Mali sme len asi piatich, aj to všetko samé nižšie šarže. Tak nám Beneš poslal z Anglicka dvadsať. Boli to ako naši otcovia."
Všetkých tých dvadsiatich dôstojníkov po oslobodení zdegradovali a na dlhé roky pozatvárali. "Veliteľ našej delostreleckej batérie bol Pražan František Fišera. Po vojne ho zatvorili na deväť rokov, vraj bol politicky nespoľahlivý. Raz som chcel navštíviť svojho veliteľa. Na vojenskej správe v Prahe, kde pracoval, ma privítal kapitán letectva a povedal: Vy, východniari, máte šťastie. Západniarov zatvárajú, degradujú... Mal na mysli našich anglikánov..."
Aj Michálek mal problémy po vojne so zamestnaním. Keď povedal, že bojoval na východnom fronte, nechceli ho do roboty. Niekde boli kresťanskí demokrati a tí nemali východniarov v láske. Až po 48. roku, keď sa moci chopili komunisti, prišli výhody a uznania.
"My sme nebojovali za peniaze a výhody, v slovenskej armáde sme dostávali denný žold korunu päťdesiat, v ruskej armáde len machorku a žranicu. Je nespravodlivé, že nám Dzurinda vzal výhody, ktoré sme dostali do komunistov. Ale hovorí sa, že Fico nám ich vráti."
Svadba zo strachu
Vojak z Borského Mikuláša si vraj ako šofér ani poriadne nevystrelil. Premiestňoval delá do palebných pozícií a jazdil s džípom. Vystrelil si až po potlačení Slovenského národného povstania. Kdesi našiel guľomet aj nábojmi. Pod Prašivou bol znova zajatý a spoločne s 1 600 vojakmi odtransportovaný do Bremensfordu v Nemecku.
"Boli sme odsúdení na smrť. Dostali sme však možnosť vziať si Nemku za ženu a prijať jej meno a bojovať proti Rusom a spojencom."
Bremenská oblasť kapitulovala už 1. apríla. Slovenskí zajatci až do konečného víťazstva pomáhali stavať bunkre ... "Stratil som sa mnohokrát, vždy som sa však vrátil... Vojna sa pre neho neskončila, ako hovoril báťuška z Geničeska pri Azovskom mori, "vojna končajet sorok piatom godu, v maju", ale o dva mesiace neskoršie."
PRÍBEH ŠTVRTÝ
Legenda o neznámom vojakovi
Viliam Lackovič z Piešťan už svoje vojenské tajomstvo pravdepodobne nikomu neprezradí. Bezvládny muž už okolitý svet nevníma. Nereaguje ani na svojich najbližších a syna, ktorý sa o neho stará, nazýva pán poručík. Prežil 86 rokov, dva infarkty, niekoľko operácií. Jeho vojenský život zostáva zahalený rúškom tajomstva. Bojoval na západnom fronte, po boku francúzskych a anglických i talianskych vojsk, ako jeden z mála sa zúčastnil vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii.
Celý život však mlčal, medaily a ocenenia zahodil. Jeho najbližší sa báli, že ho zatvoria ako nespoľahlivého, ako bolo vtedy dobrým zvykom. "Mama mu zakazoval hovoriť o vojne," hovorí Emília Vilhanová, Lackovičova sestra zo Sládkovičova. Dcéra neznámeho bojovníka si napokon spomína: "Otec bol tankista, pamätám si, že dostal od anglickej kráľovnej list pri istom výročí, niekoľkokrát ho pozvali na oslavy. Naša mama o tom však nechcela počuť, otec ju mal veľmi rád, a tak viac nehovoril. Druhá dcéra z Lúky prikyvuje, podobne ako ďalšia z Fiľakova.
Pamätajú si iba, že keď sa hrali ako deti s otcovými medailami, mama ich veľmi hrešila. Jedného dňa sa metály prepadli pod zem.
Vojak dobrodruh
Ako sa dostal tento muž na taliansky front, do Alžírska, Francúzska a napokon Anglicka a v akých službách bojoval, to už pravdepodobne zostane navždy jeho tajomstvom. Generálmajor Anton Petrák meno Piešťanca vo svojich zoznamoch príslušníkov zahraničnej armády eviduje. V anglickej armáde podľa jeho záznamov bojoval osem mesiacov. "Po roku 1989 sa objavilo veľa falošných vojakov, tento však neklame," tvrdí generál.
Na Ústrednej rade Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov ho najskôr nemohli vo svojich záznamoch nájsť, neskoršie sa jeho meno predsa len objavilo. Bol zaevidovaný medzi odbojármi od roku 1971. Podľa tohto záznamu pán Viliam prešiel zo slovenskej armády v Taliansku na stranu spojeneckých vojsk, v auguste 1944 absolvoval výcvik a aktívne sa zúčastnil na bojoch ako príslušník II. Tankového práporu v 2. eskadróne, ako radista v tanku. Zúčastnil sa bojov o Dunkerque - v roku 1992 bol povýšený do hodnosti nadpráporčíka.