Správna voľba
Rodinné prostredie má na výber povolania značný vplyv. Inak to nebolo ani v prípade Márie Kadlečíkovej.
Medzi jej predkami figurovalo veľa poľnohospodárov. Otec bol agronóm, na prelome 50. a 60. rokov označovaný za majstra vysokých úrod. Často ju brával so sebou na pole.
"Napriek tomu som váhala, či si nemám vybrať radšej archeológiu," priznáva s odstupom času. Rozhodnutie dať košom humanitnému odboru dnes považuje za jedno z najsprávnejších v svojom živote.
Poľnohospodárskym smerom sa uberalo jej štúdium na strednej i vysokej škole. No po promócii nezamierila do praxe, ako si pôvodne vysnívala, ale ostala učiť
| MÁRIA KADLEČÍKOVÁ bola prorektorkou nitrianskej Vysokej školy poľnohospodárskej a riaditeľkou Agroinštitútu v Nitre. V rokoch 1991 až 1993 pôsobila ako lektorka Georgetownskej univerzity pre krajiny strednej a východnej Európy. Ako poslankyňa pôsobila v Národnej rade SR, v Dzurindovej vláde ju vymenovali za vicepremiérku pre európsku integráciu. Od roku 1993 je stálou predstaviteľkou SR pri Svetovej organizácii pre poľnohospodárstvo a výživu (FAO), štvrtý rok je šéfkou jej subregionálnej kancelárie pre krajiny strednej a východnej Európy so sídlom v Budapešti. Snímky Štefan Laktiš |
na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre.
Sny plnia absolventi
Práca odbornej asistentky, neskôr docentky a prorektorky, jej učarovala. Istý čas sa dokonca domnievala, že táto škola bude jej jediným zamestnávateľom v živote.
Pocit zadosťučinenia cítila najmä vo chvíľach, keď sa absolventi dostávali do pozícií ekonómov, predsedov družstiev či riaditeľov bánk a poisťovní. Teda na posty, o ktorých kedysi snívala ona. "Mala som pocit, že som k tomu svojou troškou prispela aj ja," spomína. Netají sa tým, že na mnohých univerzitách v súčasnosti chýba výrobná prax. "Na druhej strane študenti dostávajú niečo iné - majú možnosť študovať či pracovať v zahraničí. Aj keď tam často nerobia v poľnohospodárskych podnikoch, vracajú sa zdatní, prakticky zorientovaní a samostatní. Nemajú problém zapojiť sa aj do riadiaceho procesu," tvrdí Mária Kadlečíková.
Z vlastného pôsobenia na škole vie, že poľnohospodárska univerzita viac vychováva manažérov ako praktických odborníkov pre oblasť výroby.
Teória a prax
Otázku prepojenia teórie a praxe rieši v práci neustále. Už počas štúdia i pedagogickej dráhy jej prirástla k srdcu teória riadenia.
V praxi si riadiaci proces mohla vyskúšať počas päťročného obdobia, keď na škole pôsobila ako prorektorka.
Najmä v začiatkoch to nebolo jednoduché. Veľká časť kolektívu bola vo zrelšom veku, aký mala v tom čase ona. "Ale akceptovali ma," hovorí. Riadiace schopnosti si neskôr prehĺbila aj v nitrianskom Agroinštitúte, ktorému šéfovala.
Zrejme najviac rozmerov riadenia však má šancu spoznávať teraz, keď zastáva post riaditeľky subregionálnej organizácie FAO pre strednú a východnú Európu. Zastrešuje totiž inštitúciu, ktorá koordinuje aktivity v 22 krajinách. Okrem toho je akreditovaná aj pre ďalšie tri štáty - Arménsko, Gruzínsko a Moldavsko.
Na FAO sa obracajú krajiny, ktoré majú záujem zapojiť sa do projektov potravinovej bezpečnosti, rozvoja poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, rybárstva či riešenia problémov povodia riek.
Mária Kadlečíková riadi ľudí v budapeštianskej kancelárii, zároveň spolupracovníkov v jednotlivých krajinách. Dohliada na projekty, ktoré predkladajú. Neschvaľujú sa ľahko, vyžaduje si to veľa odbornej i administratívnej práce.
Slovensku organizácia pomáhala tesne po kalamite vo Vysokých Tatrách. Do Zvolena povolala popredných svetových odborníkov na riešenie kalamity, tam si vymieňali skúsenosti.
"Slovensko je ešte stále otvorené, môže dostávať od FAO podporu projektov, najmä regionálnych. Ale skôr sa očakáva, že krajiny strednej Európy iniciatívne vstúpia do rozvojovej pomoci určenej iným štátom."
Nákazy bez hraníc
Západná i stredná Európa má síce laboratóriá, ktoré skúmajú potravinovú bezpečnosť, na veľmi dobrej úrovni, v budúcnosti to však nemusí stačiť. "Je to veľmi málo na to, aby sme si mohli myslieť, že u nás sa nemôže vyskytnúť vtáčia chrípka či slintačka a krívačka," hovorí šéfka subregionálnej kancelárie FAO.
V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu investujú veľmi málo do veterinárnej starostlivosti, aj do výskumných projektov. "V ekonomickej situácii, v ktorej sa nachádzajú, na to nemajú," tvrdí.
Tým, že sú hranice otvorenejšie a prechádzajú cez ne hlavné koridory do Európy, môžu sa nimi dostať aj ochorenia. Ako príklad uvádza brucelózu, na ktorú sa už v stredoeurópskom teritóriu zabudlo a môže ohroziť aj človeka.
Netají presvedčenie, že investície by sa v najbližších rokoch mali upriamiť na oblasť poľnohospodárstva. Bez nich sa nevyrieši ani hlad vo svete. "Každoročne je viac ľudí, ktorí hladujú. V krajinách strednej a východnej Európy ide už o 35 miliónov ľudí. Predtým sa v tejto časti sveta o hlade nehovorilo, z politických dôvodov to nebolo vhodné. Ak sa to aj evidovalo, tak sa to nepriznávalo."
Životné výzvy
Mária Kadlečíková tvrdí, že každá práca, ktorú robila, jej bola v čase, keď ju vykonávala, najmilšia. Mala šťastie na kolegov, ľudsky si rozumela najmä s tými na univerzite. "Možno to bolo aj tým, že sme žili inú dobu. Nehovorilo sa o konkurencii, nebolo príliš veľa dôvodov na to, aby si ľudia závideli. Ak človek odborne rástol, posúval sa po istej dráhe."
Myslí si, že v profesijnom smerovaní by mala byť istá postupnosť. Aj do parlamentu by sa podľa nej mali dostať ľudia kvôli svojej odbornosti či životnej dráhe, ktorou prešli.
Ona osobne zobrala ponuku ísť do politiky ako výzvu. Už predtým podobné ponuky dostala, nebola však na ne pripravená. Kritiku práce poslancov nepovažuje za opodstatnenú, sama si ju vyskúšala a vraví, že je dosť náročná.
Keď neskôr kývla na ponuku stať sa členkou vlády, chcela si dokázať, že to zvládne. Práca v kabinete jej dala veľa, ale netvrdí, že túto funkciu považuje v živote za tú najkrajšiu.
Rozhodnutie odísť z politiky urýchlilo postupné oslabovanie pozícií strany, ktorá ju na post vicepremiérky nominovala. Navyše už v tom čase poznala výsledok konkurzu, na základe ktorého získala post v budapeštianskom sídle organizácie FAO. "Dala som prednosť odbornej práci, ktorá súvisí s mojím profesionálnym zázemím," odôvodňuje svoje rozhodnutie.
Žena vo výhode
Vo vláde pôsobila v čase, keď v nej sedelo na naše pomery dosť veľa žien - v istom čase dokonca až tri. Nevie si však predstaviť, že by sa Slovensko v súčasnosti dokázalo zmieriť so ženou na poste prezidentky či premiérky. Aj keď predpokladá, že príde aj to.
Počas svojej kariéry zastávala dosť vysoké posty. Nikdy nezaregistrovala, že by niekomu prekážalo, že je žena. Dokonca si myslí, že je to výhoda.
Ženy majú podľa nej viac prostriedkov, aby sa im podarila cesta k úspechu rýchlejšie a razantnejšie ako mužom. Na druhej strane však nemajú tie možnosti ako muži, ktorí sa zväčša nachádzajú všade. Disponujú dobre vyvinutou intuíciou, dokážu prístupom, úsmevom či tónom reči ovplyvňovať partnerov. Cez emotívno-racionálny prístup dokážu dosiahnuť viac, pokiaľ ide o riadenie," hovorí riaditeľka.
"Ak sa v našej organizácii prihlási muž a žena na vyšší post a obidvaja majú rovnaké predpoklady, dostáva prednosť žena," tvrdí. Napriek tomu veľa žien na čele organizácií OSN nevidí. "Zo šiestich subregionálnych kancelárií FAO som len jediná žena. V Európe je aj regionálna kancelária, ktorá je vedená ženou."
Návrat späť
Pri práci s ľuďmi ju vie vytočiť najmä lenivosť a nečestnosť. Za ďalšie negatívne ľudské rysy označuje nedostatočnú pružnosť a pohotovosť v myslení či schopnosť vidieť veci v širších súvislostiach.
Na druhej strane dokáže oceniť, ak sú kolegovia schopní odviesť dobrú prácu. A tiež keď im nechýba nápaditosť, pracovitosť, schopnosť nadväzovať kontakty či istá miera obetavosti. Presadzuje, že ľudia by mali po skončení pracovného času opustiť pracovisko, hoci majú skôr tendenciu pracovať až do deviatej večer.
Pracovné nasadenie, s ktorým pracuje tím niekoľkých desiatok ľudí, ktorých momentálne v Budapešti riadi, považuje za úžasné. "Taký výkon môžu podávať len profesionáli - presvedčení, že ich práca má zmysel," dodáva.
Post, ktorý momentálne zastáva, je jedným z vrcholov, o akom si ani netrúfla snívať. Napriek tomu ešte má métu, ktorú by chcela dosiahnuť. Láka ju návrat späť na začiatok, na Slovenskú poľnohospodársku univerzitu, ktorá jej profesijnú dráhu naštartovala. "To, čo som pri práci na Slovensku i v zahraničí získala, by som chcela odovzdať mladším."