Globalizáciu treba poopraviť

Je veľmi málo ekonómov svetového mena, ktorí sa tak zasadzujú za záujmy znevýhodnených ľudí ako nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz. Už niekoľko rokov sa zaoberá deformáciami, aké rozvojovým krajinám prináša svetové hospodárstvo.
Preslávil sa najmä tvrdou kritikou medzinárodných finančných inštitúcií a poukazovaním na negatívny dosah globalizácie, píše denník Die Welt. No nie je jej odporcom. Vo svojom najnovšom diele ukazuje cestu, ako môže globalizácia pomôcť celému ľudstvu.

Nečakaný účinok
Svet začiatkom 90. rokov globalizáciu nadšene privítal. Prílev kapitálu do rozvojových krajín v rokoch 1990 až 1996 stúpol šesťnásobne. Založením Svetovej obchodnej organizácie v roku 1995 chcel svet medzinárodnému obchodu stanoviť určitý právny rámec a globalizácia mala pomôcť ľuďom v rozvinutých aj rozvojových krajinách.
Niet sa čo čudovať, že prívržencov otvorených trhov zaskočil prvý protest odporcov globalizácie v decembri 1999 v Seattli, kde sa začalo nové kolo rokovaní o rušení obchodných bariér. Demonštranti vehementne odmietali argument, že globalizácia v konečnom dôsledku aspoň z ekonomického hľadiska zlepší situáciu všetkých ľudí.
A tak sa globalizácii podarilo spojiť ľudí z celého sveta proti globalizácii, píše Stiglitz v článku pre denník Die Welt. Robotníci v amerických fabrikách sa obávali o pracovné miesta kvôli konkurencii z Číny a malí farmári z tretieho sveta sa báli o živobytie kvôli vysoko dotovanej kukurici a ďalších plodinám z USA. Európania sa zas museli prizerať na úsilie rušiť ťažko vybojovanú ochranu pred prepúšťaním.

Sociálna nerovnováha bujnie
Globalizačným javom sa odvtedy zaoberali mnohé štúdie a komisie. Svetová komisia pre sociálny rozmer globalizácie, ktorú v roku 2001 vytvorila Medzinárodná organizácia práce, analyzovala vývoj v 73 krajinách a dospela k prekvapujúcim zisteniam, píše ďalej Stiglitz. Keď v roku 2004 zverejnila svoju správu, nezamestnanosť vo svete dosiahla rekordné číslo - 185,9 milióna. Komisia zistila, že 59 percent svetovej populácie žije v krajinách s rastúcou sociálnou nerovnováhou a len päť percent v štátoch, kde táto nerovnosť klesá. Dokonca aj vo väčšine rozvinutých krajín sú bohatí ľudia čoraz bohatší a chudobní čoraz chudobnejší.
Práve tu Stiglitz poukazuje na situáciu po teroristických útokoch z 11. septembra. Podľa neho nemožno oddeľovať teror od jeho príčin, pričom určitú úlohu tu zohrala i globalizácia. "Príliš málo pracovných miest a beznádej sú živnou pôdou terorizmu," povedal pre Die Welt. Podľa neho síce rozvinuté krajiny tesne po útokoch sľúbili pomáhať rozvojovým štátom, ich ochota však postupne klesala. A USA ani Európa svoje sľuby nedodržali.
Reálne mzdy v USA, najmä v dolných príjmových skupinách, stagnujú už vyše 25 rokov a príjmy sú vysoké len preto, že Američania pracujú oveľa dlhšie než Európania.
Skrátka, globalizácia možno niektorým krajinám pomohla a ich hrubý domáci produkt stúpol, no väčšina ľudí z nej úžitok nemá.

Nespravodlivé dohody
Liberalizácia obchodu, čiže otvorenie trhov pre voľnú výmenu tovarov a služieb, by mala viesť k hospodárskemu rastu. Ale empirické údaje to podľa Stiglitza dokazujú len čiastočne.
Ako povedal pre Die Welt, teória voľného obchodu hovorí, že "víťazi" dokážu vygenerovať dostatočný zisk na to, aby "porazených" mohli odškodniť. No neznamená to, že tak aj urobia. "Ekonómia predpovedá, že sa stane presne to, čo sa deje, napriek tomu sú ľudia naďalej ubezpečovaní, že z väčšieho obchodu bude profitovať každý," vysvetľuje Stiglitz.
Poukazuje pritom na nevyváženosť medzinárodných obchodných dohôd. Napríklad, priemyselné krajiny môžu na tovar rozvojových štátov uvaliť clo, ktoré až štvornásobne prevyšuje clá na tovar z iných priemyselných krajín. Kým rozvojový svet musí zastaviť dotácie na svoje pomaly sa vzmáhajúce sektory, priemyselné krajiny si môžu zachovať obrovské dotácie do poľnohospodárstva, čím znižujú nielen ceny, ale aj životnú úroveň v rozvojovom svete.
Najchudobnejšie krajiny "vďaka" poslednej obchodnej dohode ešte viac schudobneli. A tak sa členské štáty WTO v novembri 2001 v Dauhe dohodli, že pri nasledujúcom kole obchodných rokovaní postavia rozvinuté krajiny do centra pozornosti. Európa ani USA však opäť svoje sľuby nedodržali.
Keď liberalizácia v 90. rokoch nepriniesla vytúžené výsledky, snažil sa priemyselný svet zvaliť vinu na rozvojové krajiny. Ak liberalizácia obchodu nepriniesla rast, muselo to byť preto, že krajiny nedostatočne liberalizovali trhy alebo korupcia poškodila investičné prostredie. Dnes je však jasné, že podiel viny majú obidve strany.

Globalizácia a ekológia
Pred desiatimi rokmi sa o dosah globalizácie na životné prostredie zaujímali takmer výlučne ekologické skupiny a odborníci. Dnes je vecou celého sveta.
Ak ľudstvo nezačne šetrnejšie zaobchádzať s energiou a ostatnými prírodnými zdrojmi, je na najlepšej ceste ku katastrofe. Všeobecné otepľovanie sa stalo skutočnou výzvou globalizácie. Úspechy Indie a Číny priniesli prudký nárast spotreby energie, ale životné prostredie nezvládne s tým spojené znečisťovanie.
Keby všetky krajiny vypúšťali rovnaké množstvo skleníkových plynov na obyvateľa ako USA, čakajú svet obrovské problémy. Dobrou správou je, že medzičasom si to zodpovední uvedomujú - okrem určitých kruhov vo Washingtone, píše Stiglitz.

Pomýlený MMF
Vo svete mimo USA vládne zhoda v tom, že na spôsobe prijímania rozhodnutí na globálnej úrovni nie je čosi v poriadku. V prvom rade sa to týka určitého deficitu demokracie v medzinárodných ekonomických inštitúciách. Kolonializmus je mŕtvy, no rozvojové krajiny stále nemajú také zastúpenie, aké im patrí.
Keby tieto inštitúcie úspešnejšie riešili problémy, za ktoré zodpovedajú, podarilo by sa napríklad Medzinárodnému menovému fondu stabilizovať svetové hospodárstvo. V takom prípade by boli takéto zastarané štruktúry ospravedlniteľné.
Fond podľa Stiglitza zlyhal v kľúčovej úlohe - chrániť medzinárodný finančný systém pred rozsiahlym prepadom. Dokazuje to kríza koncom 90. rokov, ktorá zasiahla všetky veľké reformné krajiny, ktoré nasledovali rady MMF. Stratégie, ktoré fond navrhoval na prekonanie krízy, mali za úlohu chrániť skôr záujmy západných veriteľov, než pomáhať krajinám a ich obyvateľom. Pre západné banky, ktoré si chceli zabezpečiť úvery, peniaze boli, pre dotácie na potraviny nie.
Krajiny, pridržiavajúce sa rád MMF, nedosiahli žiadny trvalý rast, kým štáty ako Čína, ktoré išli vlastnou cestou, zaznamenali veľké úspechy. Aj preto sa rozšíril názor, že riadiace štruktúry inštitúcií typu MMF sú chybné a prispievajú k ich zlyhávaniu.

Viac štátu či menej?
Nesprávny je podľa Stiglitza aj názor, že vývoj v USA je dôsledkom neriadeného trhového hospodárstva. Napríklad štát ešte stále hrá ústrednú úlohu vo finančnom sektore. Prostredníctvom celého radu programov pre hypotéky, študentské pôžičky, dovoz a vývoz, družstvá či stredné podniky poskytuje veľkú časť úverov alebo úverových garancií. Štát reguluje nielen bankový sektor a poisťuje bankové vklady občanov, ale usiluje sa poskytnúť prístup k pôžičkám aj chudobnejším skupinám obyvateľstva.
Štát z historického hľadiska hral pri rozvoji technológií a infraštruktúry ešte dôležitejšiu úlohu. Napríklad v 20. storočí financoval výskum, z ktorého vzišiel internet.
Rozvojové krajiny stoja dnes pred otázkou, či ich vlády majú hrať podobnú úlohu, píše Die Welt. Globalizácia totiž uvoľnila natoľko silné trhové sily, že vlády najmä v treťom svete ich často nevedia zvládnuť. Povedzme ak by štát možno aj chcel zvýšiť minimálnu mzdu, nemôže, pretože zahraničné firmy by odišli do krajín s nižšími mzdami. Schopnosť vlád skrotiť súkromné osoby alebo firmy často obmedzujú aj medzinárodné dohody, ktoré zasahujú do rozhodovacích právomocí suverénnych krajín.
Pritom globalizácia vyžaduje kolektívny postup v riešení spoločných problémov. Existuje priveľa oblastí - obchod, kapitál, životné prostredie - ktoré sa dajú vyriešiť iba na globálnej úrovni. Kým však národné parlamenty stratili časť svojej moci, na medzinárodnej úrovni ešte len musia vzniknúť demokratické inštitúcie, ktoré by dokázali účinne riešiť problémy súvisiace s globalizáciou.

Klady a zápory
Ľudstvo už spoznalo pozitívny potenciál globalizácie. Dosvedčujú to 2,4 miliardy ľudí z Ázie, ktoré sa stali súčasťou svetového hospodárstva a ich krajiny dosahujú vysoký rast. No na druhej strane vidno aj mnohé tienisté stránky.
A keďže väčšina ľudí medzičasom žije v demokracii, raz zareagujú. Už v minulosti sa globalizácia zastavila - po 1. svetovej vojne. Niečo podobné sa môže zopakovať, upozorňuje Stiglitz. Prvé príznaky je možné vidieť v krajinách, ktoré najviac profitujú z dnešného stavu. Ak sa napríklad podnikateľ z Indie, Číny či Dubaja snaží v priemyselnej krajine kúpiť firmu a narazí na odpor.
Nastúpená cesta nikam nevedie. Voliči jednoducho nedovolia pokračovať v globalizácii, uzatvára Stiglitz. Zodpovední preto môžu globalizáciu postaviť tak, aby priniesla výhody ľuďom tak v rozvinutom, ako aj rozvojom svete.