S Michalom Horáčkom ste nedávno vydali piatu spoločnú platňu Strážce plamene. Kritici už dlho tvrdia, že ste oproti prvému albumu V penzionu svět výdatne zjemnili. Hudobne aj textami ste sa presťahovali z krčiem do hotelov...
- Je jedno, či je to názor hudobného kritika alebo ošetrovateľa bravov. Na kritikov nereagujem, mám rád len tých, ktorí ma chvália. Ostatní mi môžu pobozkať riť.

Mali by vás všetci len chváliť?
- Keby ľudia pochopili, koľko je za tým driny, čakania na nápad, zúfalstva, keď sa nedarí, a zúfalstva, keď sa mi po týždni prestane niečo páčiť, prerábania... To však nikto nevidí. Ľudia vidia iba výsledok, ktorý sa im zapáči alebo nezapáči.

Musíte však sebakriticky priznať istú šablónovitosť...
- Nie, nie, to nie je šablónovitosť. To je môj rukopis. Nebudem ho meniť kvôli kritikom. Mám jednoducho svoje vyjadrenie, v ktorom si pripadám najsilnejší, a tým je nežnosť. Nemám rád bicie, zriedka ich používam, to mi však nikto nemôže vyčítať. Jednoducho nemám rád bicie. Niekto zasa nejedáva chrenovú polievku... Celé roky sa nemením. Raz som Hapka, nedá sa nič robiť. Môj rukopis je daný.

Takú drsnú pieseň, akou bola Hospůdka páté cenové skupiny z projektu V penzionu svět, na ďalších albumoch nenájdeme...
- Horáček mal vtedy drsnú náladu, nikdy potom ju už nemal. Ja pracujem na text, nerobím hudbu vopred.

Zaspomínate si po x-tý raz, ako ste sa s Michalom Horáčkom dali dokopy?
- Náhodou. Zvláštnou náhodou, aká sa vyskytuje raz za život. Raz za mnou jednoducho prišiel niekto - chodí ich kopa, ale prinášajú "bláboly" - kto nepriniesol "blábol". Bol to Horáček.

Láska na prvý pohľad?
- Áno.

Prečo si vybral vás?
- V tom čase som už bol pomerne známy. Vedel, za kým má ísť. Neviem, či svoje texty písal s vedomím, že ich zhudobním ja. Asi nie. Asi to bolo jeho vyznanie, ktoré mi náhodou úplne sadlo. Nikdy som sa ho na to nepýtal.

Je vaším najčastejším spolupracovníkom. Ako vyzerá taká spolupráca?
- On prinesie texty a nechá ich u mňa váľať. Niektoré urobím do druhého dňa, iné do ďalšieho desaťročia. Nikdy neviem, ako dlho to potrvá...

Vašimi interpretmi sú najväčšie hviezdy českej aj slovenskej scény, ale oslovujete aj ľudí, o ktorých nie je známe, že spievajú. Napríklad Františka Segrada u nás nikto nepozná...
- Ani u nás nie. A nie je geniálny? Je úžasný! Chcel som naspievať skladbu Strážce plamene sám, potom som však počul jeho... Mrzelo by ma, keby som ho tam nenechal, keby som ho vyhodil len preto, aby som si zaspieval pesničku. Serie ma to, ale čo môžem robiť?

Ako ste sa vlastne dostali k spevu? Bez urážky...
- Bez urážky, vôbec neviem spievať, ale mám výraz. Mám úžasný výraz, viem to.

Kto vám to povedal?
- Jednoducho to viem. Väčšinu našich pesničiek totiž naspieval aj Michael Kocáb, aj Richard Müller, aj ja. A kto bol najlepší, ten zostal. Mám nahrávky, na ktorých Müller spieva Hospůdku páté cenové skupiny. Bol však príliš učiteľský, profesorský, uprednostňoval niečo, čo mi prekážalo. Kocáb zasa pôsobil ako zlý "skřet". Ja som bol "buran". Tá pieseň chcela "burana", takže som v nej zostal ja. Na začiatku naspievam všetko, aby ostatní vedeli, ako si čo predstavujem. A keď ma nikto nepredstihne, tak tam aj zostanem.

Kto rozhoduje?
- Ja. A Horáček, samozrejme.

Zo slovenských umelcov ste si už vybrali Szidi Tobiasz, Janu Kirschner, Richarda Müllera... Podľa akého kľúča?
- Najskôr je pieseň, potom sa k nej hľadá spevák. Nikdy nerobím pre konkrétnu osobu. Je mi úplne jedno, či je interpret známy alebo neznámy. Nových ľudí ku mne privádza Horáček. Aj Müllera objavil on. V čase, keď mal akúsi pesničku Po schodoch. Púšťali ju v televízii a my dvaja sme si navzájom telefonovali. Ani jeden sa nemohol dovolať, pretože sme obaja mali obsadené. Každý z nás chcel tomu druhému povedať, nech si okamžite zapne televíziu, že tam spieva nejaký neznámy chlapec...

Müller hral v tom čase v Bankete, vy dvaja ste ho posunuli do polohy šansoniera, neskôr sa vrátil k rocku. V ktorej polohe je najlepší?
- V šansónovej. Pretože je nesmierne chytrý, inteligentný, úžasne tvorivý človek, ktorý iba má úlety. A za tie nemôže. Keby do mňa napchali toľko kokaínu, čo doňho, už ich mám tiež. Müller strašne chápe, o čo ide. Vie urobiť množstvo podôb jednej piesne, a pritom je to stále tá istá pieseň a ten istý Müller. On sa nemení. To je úžasné!

Veríte mu, že skončil so svojou kariérou?
- Nie. Dlho sa o ňom nehovorilo, tak to skúša takto.

Je pre vás dôležitá aj povaha vášho interpreta, alebo len jeho talent?
- Beriem len jeho talent.

Aj pri Horáčkovi?
- S Horáčkom sme, chvalabohu, aj priatelia, strašne si rozumieme. Keby sme však priateľmi neboli, bolo by to jedno, stretávali by sme len pri odovzdávaní textov. Pre našu prácu sú dôležitejšie ako nejaký osobný vzťah.

Medzi vašou prvou a druhou platňou bol deväťročný rozdiel. Prečo?
- Pretože Horáček budoval Fortunu. Horáček sa totiž rozhodol, že bude bohatý, a to sa nedá z pesničiek. Tak si vybudoval stávkovú kanceláriu, chvíľu fungovala, teraz ju predal a už je bohatý. Ja neviem robiť Fortuny, nuž, tak som od neho závislý.

K Strážcovi plamene ste robili veľké promo, nakrúcali ste klip...
- Horáček je taký bohatý, že si môže dovoliť zaplatiť všetky klipy. Ja sa veziem v jeho lodi a radostne mávam.

Študovali ste na konzervatóriu violu, spev a dramatické umenie u herca Oldřicha Nového. Kto vás v detstve viedol k hudbe?
- Mamička je operetná speváčka, tatko bol akademický maliar. V rodine to už bolo zasadené. Oldřich Nový bol priateľom mojej mamičky, tatko naňho, mimochodom, žiarlil. Keď som mal tri roky, mamička sa rozhodla, že budem skladateľom a naučila ma hrať na klavíri. V štyroch som začal písať pesničky aj s textami, vtedy som sa za ne ešte nehanbil. Doštudoval som hudobnú školu, na konzervatórium ma nevzali hneď, rok som pracoval... Neskôr ma z konzervatória trikrát vyhodili, už si presne nespomínam, prečo. Raz som dal facku učiteľovi češtiny. Čítal som si detektívku, on sa priplížil zozadu a hlavou mi praštil do knižky. Nevedel som, že je to učiteľ, jednoducho som sa otočil a dal som útočníkovi päsťou.

Ako ste sa dostali ku komponovaniu?
- Začínal som v divadlách malých foriem, písal som si pesničky. Keď niekto nejakú potreboval, urobil som mu ju. Raz sme mali školské vystúpenie s Oldřichom Novým v divadle Reduta. Oldřich pre predstavenie napísal štyri texty, ktoré posunul kompozičnému oddeleniu. Nikto ich však nevedel zhudobniť. Bol zúfalý, tak som sa ponúkol, že to skúsim. Doma som všetky štyri napísal za jeden večer. Mali veľký úspech. Povedal som si: "Prečo nie? Predsa len budem skladateľ." Takže mojím prvým textárom bol Oldřich Nový...

Začali ste tvoriť začiatkom 60. rokov. V umení všeobecne vládol socialistický realizmus, ako ste ho pociťovali?
- Do hudby sa - žiaľ alebo našťastie - ideológia nezmestí. Nedá sa používať. Človek je absolútne sebestačný, pretože hudbe žiadny režim neporozumie. Tá sa vníma citom.

V bývalom Sovietskom zväze však boli rozpory medzi hudobníkmi. Jedni chceli cestovať a prijímať nové podnety, druhí Západ radikálne odmietali...
- Ja som cestoval maximálne na Slovensko. Robil som tam Perinbabu, Tisícročnú včelu... Slovensko mám strašne rád. Mimochodom, mám tam dve deti.

Koľko ich máte v celom Česko-Slovensku?
- Sedem.

Aj sa s nimi stretávate?
- Samozrejme.

Máte nejaké osvedčené výchovné postupy?
- Nemám. Výchova je záležitosť matiek. S niektorými z detí som žil. Ale nevychovávam ich, skôr sa s nimi kamarátim. S najmladším päťročným Kašparkom si staviame autodráhu a pretekáme, ale že by som ho niečo učil, to nie.

Vy ste vlastne taký otec na voľnej nohe...
- Slobodný otec.

Matky vám nič nevyčítajú?
- Všetky vedeli, do čoho idú...

Môžu dvaja ľudia spolu prežiť celý život?
- Dokážu to. Pokiaľ každého z nich ten druhý priťahuje, je to ako povolanie.

Ani jedna z vašich žien vás nepriťahovala natoľko, aby ste s ňou zostali?
- Zo začiatku hej. Ale vždy sa to akosi rozvrbí. Odchody sú strašne smutné, ale sú nutné.

Bohémsky život ste pochytili od rodičov?
- Určite. Tatko nám napríklad často utekal z domu. Na smrť nenávidel Prahu. Miloval Beskydy, maľoval tam. Mamička bola trochu prísnejšia ako on, plnila si povinnosti, ale tiež bola veľká bohémka. My s tatkom sme spali aj do jedenástej, keď som nemusel do školy. Nebol som zodpovedné dieťa. Nikto na mňa v tomto smere netlačil.

Taká vyrovnaná rodinka?
- Hocikto by zošalel, ale ja ju považujem za vyrovnanú.

Máte súrodencov?
- Som jedináčik.

Rozmaznaný?
- Dosť.

Prečo ste sa z preľudnenej Prahy presťahovali do dediny s 22 obyvateľmi?
- Okoř som veľmi dobre poznal, chodieval som sem na bicykli. V mojom dnešnom dome bol taký vidiecky obchod, kde nájdete všetko od sviečky až po uhorky. Vždy som si tam dával malinovku a hovoril si, že mám ten dom rád. Pred 23 rokmi mi zavolal kamarát, že v Okoři sa predáva dom, či to náhodou nie je presne ten môj obľúbený. Šiel som sa pozrieť a bol to on. Odvtedy som tu.

Nechýba vám mestský život?
- Vôbec. Keď pocítim túžbu, idem do mesta. Ale tam jazdia autá už dopoludnia, ako mám spať?

Bohém skrátka lepšie prežíva na vidieku...
- Bohémsky život je v nás, nie v lokácii. Keď som raz bohém, môžem sedieť sám vonku na lavičke a budem ním. Som slobodomyseľný, ak je to bohémstvo, asi som bohém. Akurát sa snažím držať slovo, nepodvádzať a hlavne nepodvádzať sám seba.

Ale taká malá partnerská nevera je poriadku...
- (Smiech.)

Prečo musia mať umelci, aj tí, čo sa za nich vyhlasujú, iný životný štýl?
- Mňa to baví. Cítim sa hrozne, keď mám vstať ráno o ôsmej alebo o deviatej. Umenie nemôže žiť z vyhlášky, ako sa máme správať. To nejde. Človek musí byť slobodný, aby urobil niečo zaujímavé. Režim si musím stanoviť ja. Keď počúvam cudzí, nie som slobodný. Už pred tridsiatimi rokmi vo Fyziu, kde sa točila filmová hudba, o mne vedeli, že dopoludnia nefungujem, tak mi dávali popoludňajšie frekvencie a všetko bolo v poriadku. Všetci na mňa brali ohľad a ja som bol rád.

Ako to, že vydržíte bdieť celú noc?
- Skôr nezaspím, len by som sa váľal. Keď mám druhý deň nejaký program a musím byť napríklad o desiatej v pozícii vnímajúceho človeka, zoberiem si prášok a zaspím. Ale netvrdím, že potom som v pozícii vnímavého človeka.

Aj rána bývajú pekné...
- Viem, niekedy totiž chodím spať o desiatej dopoludnia. Východy slnka poznám veľmi dobre. Teším sa na ne.

Boli ste niekedy zamestnaný?
- Nikdy. Ale filmová hudba je istý druh zamestnania. Keď si točím vlastné piesne, jednoducho zavolám do štúdia, že neprídem, je to na mne. Ale pri filme to nejde. Tam som predsa len zamestnaný, hoci len na 14 dní. Musím dodržať termín.

Ako vlastne vzniká filmová hudba?
- Som posledný, kto na filme pracuje pred mixom. Musím byť posledný. Máte nejaký motív, nejakú knihu, ktorú ste prečítali, a milujete ju. Naraz zistíte, že to niekto nakrútil, a nie je to to, čo ste si predstavovali, ale pohľad režiséra. Vy ste to videli v sivých domoch 30. rokov, on to vidí v modrých domoch súčasnosti. A nezhodnete sa. Musím vidieť film, aby som ho pokoril.

Musí sa vám aj páčiť?
- Nemusí, je to kšeft. Aj keď filmy takého Juraja Jakubiska alebo Juraja Herza sa nedajú brať ako kšeft, hoci sú najväčším kšeftom, pretože sú geniálne.

Keď sme pri Jakubiskovi, vytvorili ste hudbu k Perinbabe, k Tisícročnej včele, k Postav dom, zasaď strom. Jeho nové filmy však akosi ignorujete...
- Nepadol som do oka Jakubiskovej žene a on jej, žiaľ, padol k nohám.

Neprekáža vám, že málokto si prečíta vaše meno v záverečných titulkoch?
- Nerobím to pre slávu. Robím to pre peniaze a preto, že ma to baví. Je krásne pokoriť film tým, že ho ešte vylepším.

Dá sa aj pokaziť?
- Dá. Ale ja som, myslím si, žiadny nepokazil.

Nie je to stresujúce, skladať hudbu do konkrétneho termínu?
- Mám termín, tri týždne o téme premýšľam a nakoniec aj tak väčšinou improvizujem. Niečo z toho vznikne. Neviem pracovať ako spisovatelia, ktorí píšu denne 30 strán. Buď robím naraz s nejakým nápadom, alebo nerobím vôbec.

Už ste sa niekedy spoľahli na vlastnú značku a niečo "odflákli"?
- Nie. V momente, keď sa podvádzam tým, že robím veci na poslednú chvíľu, si neverím. Mám z toho traumu. Keby tí chudáci vedeli, čo všetko bola improvizácia!

To sa asi nedá naučiť ako napríklad murárčina...
- Buď to v človeku je alebo nie. Napríklad, od 16 rokov sa kamarátim s Karlom Svobodom, začínal v divadle s mojimi pesničkami. A potom jedného dňa prišiel: "Vieš čo? Mňa to už nebaví, ja budem písať hudbu. Ako to robíš?" Asi tri dni sme sa rozprávali a odvtedy je skladateľ. Mal to v sebe.

Nezávidíte mu dnes Karla Gotta?
- (Smiech.)

Kto je vaším najväčším konkurentom?
- Nikto. Všetci robíme niečo iné. Ako môžem mať konkurenta v skupine Kabát? To jednoducho nejde.

Môžete súťažiť v počte predaných platní...
- Mám vymyslené lepšie súťaže.

Spolupracuje sa so Slovákmi inak ako s Čechmi?
- Necítim rozdiel. Som čechoslovakista, prekáža mi, že sme sa rozdelili, ale vy ste to v tom čase potrebovali. Je to ako keď utečie chlap z rodiny a žijú spolu ďalej. Rozviedli sa, ale sú spolu.

Je teraz náš vzťah lepší?
- Je rovnaký. Vždy bol dobrý.

V rokoch 1991 a 1992 to tak nevyzeralo...
- To boli mocenské chúťky rôznych duševných "pobudov", ktoré nemajú nič spoločné so životom.

Paroubek či Topolánek?
- Kto to je? Nepoznám.

Klausa poznáte?
- Toho áno. Mám ho rád, on mňa tiež.

Nezaujímate sa o politické dianie?
- To je také vedľajšie. Chápem, že keď tí ľudia nevedia nič iné, musia sa niečím živiť. Ale je to taká smiešnosť!

Trochu ovládajú aj váš život...
- Veľmi nie. Pokiaľ ma nezatvoria.

Bývalý režim ste však vnímali, nie?
- Obdobie komunizmu som nevnímal vôbec. A nikto ho nevnímal, pokiaľ nebol v opozícii a nebol za to trestaný. Komunisti nechodili do domu, kým človek niečo neurobil. Bol som mladý, mohol som mať šesť dievčat denne a stačil som na to.

Nie je to zjednodušené? Veď aj ľudia mimo opozície mali problémy, napríklad sa narodili do nesprávnej rodiny...
- To je pravda, ale stále nám bolo lepšie ako predtým s Nemcami. Ja som sa narodil v poslednom roku vojny, ale ľudia, ktorí sa narodili pred ňou a vnímali ju, sa tešili, že komunizmus dopadol aspoň takto.

Naozaj na ňom nevidíte nič negatívne?
- Mne je to jedno.

Ste ako náš predseda vlády. Ten si tiež nevšimol november ´89...
- Musel som niečo robiť, aby som sa uživil, aby som mal radosť zo života, aby som bol niečím platný sám sebe, nie komunistovi. A ten mi do toho nezasahoval.

Zvláštne. Michal Horáček sa koncom 80. rokov dosť angažoval...
- Horáček sa vždy zamiluje do nejakej činnosti a potom zošalie a venuje jej absolútne všetko. Nemôžem z neho vyraziť text, pretože práve politikárči, práve niekde puká ľady. Keď ho to prejde, našťastie to nikdy netrvá dlho, opäť píše texty.

Vy ste stále zaujatý hudbou?
- Hudbou a maliarstvom. Nemaľujem, ale je to tatkov odkaz.

Rodí sa vám hudba v hlave?
- Asi. Napríklad pesničky robím tak, že sa text naučím spamäti, pretože inak by som ho stále niekde lovil. A potom môžem robiť čokoľvek. Idem napríklad do Bratislavy, nemám rádio, a tak si ten text hovorím. Buď to zaspievam v ten deň, na druhý deň, alebo ten motív zabudnerm a vynorí sa mi o štrnásť dní. Neexistujú pravidlá. Každá pesnička vzniká úplne inak. Niektorá príde hneď. Napríklad Hospůdku páté cenové skupiny som urobil tak, že Horáček položil na klavír text, ja som sa naň pozrel, spočítal som si slabiky a zahral som to. On sa zarazil, ja tiež a hneď som zapol magnetofón. Zapamätal som si to. Kolega Mozart si tiež pamätal celé opery...

Hovoríte, že nepíšete pre konkrétnych ľudí, akoby pre vás nikto nebol múzou. Odkiaľ teda beriete inšpiráciu?
- Zo seba. Som taký samožer, že je to jediné, čo ma vypumpuje.

Ostatní vám to žerú?
- Myslím si, že áno. Ľudia uznávajú, čo viem. Nie sú schopní predložiť niečo lepšie, takže...

Už ste sa ocitli v štádiu vrcholnej spokojnosti s tým, čo ste dosiahli?
- Prvýkrát asi v štrnástich.

Veríte v Boha?
- Nie som veriaci ani ateista. Nechám ich. Oni mi neskladajú hudbu, ja sa do nich tiež nebudem montovať...

To máte rovnako ako s komunistami. Nechávate veci len tak plynúť okolo seba?
- Prečo sa mám do toho pliesť? Už sú tam iní. Pápež už sedí na svojom stolci.

V sebe ste si to vyriešili už dávno?
- Mne je to jednoducho jedno.

Nezaujíma vás, čo bude po smrti?
- Viem, že raz zomriem a že ešte takých päťdesiat, sto rokov sa budú hrať moje pesničky vo filmoch pre pamätníkov. Musím myslieť na to, aby sa tie pesničky hrali aj dvesto rokov po mojej smrti.

Vy, povedané s Milanom Kunderom, pracujete na svojej nesmrteľnosti...
- Chcel by som byť nesmrteľný, ale neviem, či sa mi to podarí.

V pamäti ľudí alebo aj v skutočnosti?
- Oboje. Keď človek vidí Otakara Vávru, ktorý má 95 rokov, ako mu to páli, ako nie je znudený... On ide so psom na prechádzku, kúpi si fľašu dobrého vína, sadne na električku, ide do francúzskej predajne, kúpi si francúzsky chlieb, pretože ho má rád... To je úžasné! Môj kováč zomrel, keď mal 96. Keď som s ním oslavoval 95-ku, pýtal som sa ho, prečo si nevezme nejakého tovariša. Robil nádherné nože z tankových pásov. Povedal, že nad tým premýšľal, ale nevedel, či už nie je neskoro: "Ach, keby som tak mal 80!" Vtedy som pochopil, čo je relativita.

Ale vy pripravujete niečo do budúcnosti...
- Chceli by sme urobiť divadelnú hru. Ale nie muzikál, hoci ten je na prachy dobrý. Divadelnú hru, možno dve, a pesničky, lebo v tom sme najsilnejší.

Muzikály nechajte Michalovi Davidovi.
- Mimochodom, ten je nesmierne talentovaný. Ale, žiaľ, robí to svojím spôsobom.

Povrchne a sladko...
- On to robí dobre, ale ja by som to tak neurobil. Jednoducho by som si neobliekol fialové zamatové sako a ružovú kravatu. A to možno vztiahnuť aj na jeho tvorbu. Napríklad by som v živote nepísal hudbu pre spartakiádu. Ani za boľševika, za žiadne peniaze. On to urobil. V tom je náš rozdiel. Aj keby to nebolo motivované politicky, hanbil by som sa pred kamarátmi. Keby som vedel, že sa mi nebudú posmievať, tak by som to napísal.

Chceli od vás komunisti niekedy niečo?
- Nikdy som s nimi neprišiel do styku. Dokonca som sa dva roky pred revolúciou cítil mierne urazený, pretože všetkých mojich kolegov fízli nadháňali a snažili sa získať ich. A mňa nikto neoslovil. Ako keby som bol hovno.

Rozdeľujete hudbu na vysokú a nízku?
- Hudba je jedna. Niekto ju robí lepšie, niekto horšie, to je všetko. Tomu, kto to robí horšie, sa občas podarí dobrá vec a dobrému skladateľovi sa zasa občas podarí sračka.

Čo považujete za svoju najväčšiu sračku?
- Ešte som na ňu neprišiel.

Vás to ešte len čaká...
- (Smiech.)